Zákon o rodine upravuje v samostatnej časti výživné (hov. alimenty). Častokrát sa mylne domnievame, že o výživnom sa hovorí iba v rámci vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu. Zákon ale okrem toho pozná aj vyživovaciu povinnosť detí k rodičom, medzi ostatnými príbuznými, medzi manželmi aj rozvedenými manželmi, ale aj príspevok na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matke.
Výživné slúžia na zabezpečovanie materiálnych a nemateriálnych potrieb členov rodiny, ak to okolnosti vyžadujú. V závislosti od druhu vyživovacej povinnosti sa rozsah vyživovacej povinnosti hodnotí podľa možností povinnej osoby alebo povinných osôb a potrieb oprávnenej osoby. Členovia rodiny si majú navzájom podľa možností, schopností a majetkových potrieb pomáhať.
Práva a povinnosti vyplývajúce z výživného majú charakter osobných práv a povinností, ktoré prislúchajú iba subjektom rodinného práva. Nie sú prevoditeľné na inú osobu a neprichádza do úvahy postúpenie pohľadávky, ani prevzatie dlhu, ako je to pri bežných majetkových právach a povinnostiach.
Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom (čítať viac)
Každé dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Preto majú rodičia zákonnú povinnosť prispievať svojim deťom podľa svojich schopností a finančných možností. Právo na výživné má nielen maloleté dieťa, ale dokonca aj dospelé dieťa, ak nie je schopné sa samé živiť.
Právo na výživné je vždy závislé od konkrétnych okolností. Ak má dieťa napríklad 25 rokov a študuje na vysokej škole, nie je ešte schopné sa samé živiť. Iná je situácia, pokiaľ 23 ročný človek neštuduje, nepracuje a venuje sa iba svojim koníčkom. Síce nezarába, ale je schopné živiť sa. Vždy je rozhodujúcim kritériom schopnosť dieťaťa živiť sa samostatne.
Pri určení výšky výživného a pomeru, v akom majú rodičia na výživu prispievať, sa zohľadňujú možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov, prihliada sa na to, kto sa o dieťa stará, a tiež kto sa stará o domácnosť, ak rodičia spoločne žijú.
Posúdenie výšky výživného je vždy závislé od konkrétneho prípadu. Výživné na dieťa nesmie byť ale nižšie ako 30% životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa.
Je dôležité pamätať si, že príspevok na výživné patrí dieťaťu. Preto sa napríklad rodič, ktorý má dieťa v osobnej starostlivosti, nemôže z hrdosti výživného vzdať. Tiež nemôže toto výživné brať za svoje osobné financie, napriek tomu, že je výživné platené na jeho účet.
Vyživovacia povinnosť detí k rodičom (čítať viac)
Opačná situácia nastáva, ak sa dieťa už vie samo živiť (nie je rozhodujúce či má 20 alebo 60 rokov) a jeho rodič potrebuje prispievať na výživu.
Nezriedka sa stáva, že starý človek zostáva opustený, bez akejkoľvek osobnej alebo finančnej podpory zo strany svojich detí. Takýto rodič sa môže nielen z morálneho, ale aj zo zákonného hľadiska domáhať príspevkov na výživu od svojich detí.
Ak je detí viac a každé dieťa má inú životnú úroveň, každý prispieva podľa schopností, možností a majetkových pomerov. Neplatí tu teda rovnosť príspevku.
Vyživovacia povinnosť medzi ostatnými príbuznými (čítať viac)
Táto vyživovacia povinnosť je doplnkom vyživovacej povinnosti rodičov k deťom a vyživovacej povinnosť detí k rodičom.
Predkovia a potomkovia si musia vzájomne prispievať, ak to nevyhnutne potrebujú. Pri tomto výživnom sa vyžaduje „nevyhnutná potreba“, a teda vyššia potreba, ako to je pri výživnom detí voči rodičom.
Tým, že dve predošlé vyživovacie povinnosti, upravovali výživné medzi deťmi a rodičmi (taktiež sa považujú za potomkov a predkov), táto časť sa preto vzťahuje iba na ďalšie pokolenia. Vnukov, pravnukov, dedkov, babky, prababky a pod.
Znamená to, že od babky v určitých prípadoch možno žiadať prispievať na vnuka, ak to potrebuje, a tiež naopak.
Vyživovacia povinnosť medzi manželmi (čítať viac)
Manželia majú mať zo zákona v zásade rovnakú životnú úroveň a preto majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Otázkou je, ak majú manželia bezpodielové spoluvlastníctvo, ako môžu mať inú životnú úroveň? Jednak je možné bezpodielové spoluvlastníctvo z určitých dôvodov zrušiť. Jednak nie všetko do bezpodielového spoluvlastníctva spadá, napríklad veci nadobudnuté pred svadbou, dary, dedičstvo.
Preto, ak napríklad jeden manžel zdedí obrovské majetky a zvýši sa mu tým životná úroveň, druhý manžel má právo od neho žiadať príspevok na výživné, aby sa mu životná úroveň dorovnala.
Táto vyživovacia povinnosť má prednosť pred vyživovacou povinnosťou detí k rodičom. Teda, ak potrebujem príspevok na výživné, najprv pôjdem za manželom, až potom za svojim dieťaťom.
Príspevok na výživu rozvedeného manžela (čítať viac)
Nielen manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť, ale aj bývalý manžel, môže od bývalého partnera žiadať príspevok na výživné, pokiaľ nie je schopný sám sa živiť.
Prednosť má vždy dohoda o výške výživného. Až keď sa nedohodnú, rozhodne súd. Súd pritom prihliadne aj na dôvody rozpadu manželstva. Tento príspevok od ex-manžela možno žiadať maximálne na päť rokov. Iba výnimočne by mohol súd túto dobu predĺžiť.
Ak bývalý partner uzavrie nové manželstvo, alebo ak zomrie ten kto má prispievať, zo zákona stráca povinnosť platiť výživné na ex-manžela.
Príspevok na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matke (čítať viac)
Zákon myslel aj na nevydatú matku, ktorá je tehotná alebo už porodila dieťa. Otec tohto dieťaťa je povinný prispievať matke primerane na úhradu jej výživy a tiež poskytnúť príspevok na pôrod a tehotenstvo.
Takúto povinnosť má najviac dva roky a plniť ju treba najneskôr odo dňa pôrodu. Jedná sa o príspevok pre matku, nie o výživné na dieťa. Preto musí otec platiť tak príspevok matke, ako aj dieťaťu po narodení.
Rozhodnutie súdu
Nárok na výživné vzniká zo zákona, akonáhle sú splnené zákonom stanovené podmienky. O rozsahu a spôsobe plnenia výživného je možné sa dohodnúť alebo požiadať súd o stanovenie výšky výživného. A teda, ak sú splnené zákonné podmienky a povinnú osobu požiadam o výživné, nemusím nevyhnutne disponovať rozhodnutím súdu. Súd je až alternatívou, ak by dobrovoľne táto zákonná povinnosť nebola plnená.
Pri určení výšky výživného súd vždy prihliadne nielen na odôvodnené potreby osoby, ktorá o výživné žiada, ale aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery toho, kto má platiť. Povinný sa svojej povinnosti nezbaví, ak dá schválne výpoveď v zamestnaní alebo sa zbaví majetku.
Výživné je potrebné platiť vopred mesačne. Ak sa výživné omešká, možno žiadať aj úroky z omeškania.
Spoločné ustanovenia
Napriek tomu, že každý druh výživného je upravený osobitne, existujú určité pravidlá, ktoré platia pre každú vyživovaciu povinnosť.
Pri určovaní výživného a posudzovaní výšky výživného je vždy potrebné prihliadať na odôvodnené potreby oprávneného, teda toho, kto má na výživné nárok. Zároveň sa prihliada na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného, a teda toho, kto má výživné platiť. Na možnosti povinného súd prihliada aj vtedy, ak by sa bež vážnejšieho dôvodu vzdal výhodnejšieho zamestnania alebo iného majetkového prospechu.
Neoprávnené výživné
Niekedy sa stane, že osoba dobrovoľne prispieva na výživné a až dodatočne sa zistí, že platiť nemusel. Napríklad preto, lebo nebol skutočným otcom dieťaťa.
V takom prípade, nemôže žiadať vrátiť zaplatené výživné od toho, komu ho platil, ale od toho, za koho ho platil.
Dobré mravy
Vzhľadom na rozmanitosť rodinných vzťahov a životných situácií, zákon stanovil podmienku dobrých mravov. Nemožno určiť vyživovaciu povinnosť, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi (neplatí pri výživnom na maloleté deti).
Splatnosť výživného
Výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách. Tie sú splatné vždy na mesiac dopredu. Ak existujú k výživnému finančný protinárok toho, kto má výživné platiť, je možné vzájomné započítanie, ale iba dohodou.
Ak výživné mešká, je možné žiadať aj úroky z omeškania.
Právo na výživné sa nepremlčuje. Priznať ho možno ale len od začatia súdneho konania. Pri výživnom na dieťa možno žiadať výživné až tri roky dozadu, ak je na to dôvod hodný osobitného zreteľa.
Zmena výživného
V prípade dohody o výživnom alebo v prípade právoplatného súdneho rozhodnutia o výživnom, tieto nie sú nevyhnutne konečné. Zmena alebo zrušenie výživného je možné, ak sa zmenia pomery. Pri posudzovaní situácie sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov.
Náhradné výživné
Na ochranu osôb, ktoré majú nárok na výživné, bol prijatý zákon o náhradnom výživnom, podľa ktorého môže Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny SR poskytovať náhradné výživné.
Spory o výživné
V rámci danej problematiky v praxi často vznikajú spory pri určení výživného, zmeny výšky výživné, zrušenia výživného a podobne.
V prípade, ak spor hrozí alebo už existuje, vo väčšine prípadov sa dá urovnať dohodou. Ak druhá strana nekomunikuje alebo odmieta riešiť samotný spor, je možné jej navrhnúť mediáciu, ako spôsob mimosúdneho riešenia sporov za účasti tretej, nezávislej a nestrannej osoby – mediátora.
V prípade, ak protistrana na návrh mediácie nereaguje alebo nie je možné jej takýto návrh priamo doručiť, je možné osloviť mediátora so žiadosťou o zaslanie výzvy na mediáciu protistrane. Mediátor v takom prípade priamo oslovuje protistranu a v prípade obojstranného súhlasu s mediáciou dojedná podmienky Dohody o začatí mediácie. Ak s mediáciou nesúhlasí alebo na výzvu mediátora nereaguje, mediátor vystaví správu o pokuse o mimosúdnu dohodu.
Rozhodnutia súdu vo veciach výživného
Judikatúra vo veciach výživného tvorí pohľad do rozhodovacej praxe súdov vo veciach týkajúcich sa problematiky. Napriek tomu, že rozhodnutia súdov nie sú všeobecne záväzné, právnej teórii aj právnej praxi napomáha lepšie porozumieť aplikácii práva na konkrétnych prípadoch.
Skúmanie zmeny pomerov pri návrhu na zmenu výšky výživného
Uznesenie Krajského súdu Trnava
28.05.2019
11CoP/7/2019
V prípade, ak bolo v minulosti stanovené výživné na maloleté dieťa na základe rozhodnutia súdu alebo schválením dohody rodičov súdom, a vznikne potreba prehodnotiť výšku výživného, v súdnom konaní bude nevyhnutné preskúmať zmenu pomerov. Zmena má byť podstatná a musí sa týkať subjektívnych dôvodov na strane rodičov alebo dieťaťa, alebo objektívnych okolností, najmä vývojom životných nákladov.
Aké záväzky povinného sú zohľadňované pri určovaní výšky výživného
Rozsudok Krajského súdu Žilina
31.07.2017
11CoP/36/2018
Dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z
hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
Zákonná vyživovacia povinnosť oboch rodičov neznamená mechanickú rovnosť, ale vychádza sa z individuálnych schopností, možností, majetkových pomerov každého z nich, pričom okolnosťou tvoriacou v súhrne celkové majetkové pomery povinného, teda otca sú aj pasíva (rôzne formy úverov, pôžičiek, náhrady škody). Aj tu treba vychádzať z priority vyživovacej povinnosti a posudzovať ich z hľadiska potencionality.
Zadlženie povinného, ktoré nie je nevyhnutné, z tohto hľadiska znamená, že na ne súd pri ustálení majetkových pomerov nebude prihliadať. Aplikačná prax požaduje neprihliadať ani na dlhy vzniknuté z trestnej činnosti, prípadne z nečestného konania, ktorého dôsledky by sa nemali prenášať na oprávnených, teda maloleté deti. Neprihliada sa ani na náhradu škody, na ktorú bol povinný zaviazaný v trestnom konaní na základe úmyselnej trestnej činnosti. Z hľadiska posúdenia individuálnych schopností, možností a majetkových pomerov je potrebné prihliadnuť aj z hľadiska kritérií potencionality príjmov. Z fiktívnej sumy súd vychádza aj pri posudzovaní
prípadného výkonu trestu odňatia slobody za trestný čin zanedbania povinnej výživy a inej úmyselnej trestnej činnosti, t. j. zo sumy možných zárobkov tak, ako tomu bolo aj v danom prípade.
Vzájomná vyživovacia povinnosť medzi súrodencami
Rozsudok Krajského súdu Nitra
15.11.2017
9CoP/38/2017
Druhy vyživovacích povinností a ich rozsah určuje Zákon o rodine a tento nemožno ani cez základné zásady Zákona o rodine rozširovať. Pokiaľ Zákon o rodine v čl. 4 hovorí o tom, že všetci členovia rodiny majú povinnosť vzájomne si pomáhať a podľa svojich schopností a možností zabezpečovať zvyšovanie hmotnej a kultúrnej úrovne rodiny, pojem členovia rodiny je potrebné vkladať v spojení s čl. 2 Zákona o rodine, podľa ktorého rodina založená manželstvom je základnou bunkou spoločnosti. Teda, ak článok 4 Zákona o rodine hovorí o tom, že členovia rodiny majú povinnosť vzájomne si pomáhať, ide o manželov a deti, avšak výkladom cez tento článok nemožno dospieť k rozšíreniu druhov vyživovacích povinností, stanovených Zákonom o rodine.
