Pod pojem osobnej starostlivosti je radené jedno z najdôležitejších rodičovských práv a povinností podľa zákona o rodine. Keďže rodičovské práva a povinnosti patria obom rodičom, otázka osobnej starostlivosti býva pri rozchode a rozvode kľúčovou. Napriek tomu, že zabezpečovanie osobnej starostlivosti dieťaťa je najdiskutovanejším rodičovským právom pri porozvodovom usporiadaní, častokrát dochádza k nesprávnemu pochopeniu, že zverením dieťaťa do výlučnej osobnej starostlivosti len jednému z rodičov sú druhému rodičovi odopreté aj ostatné rodičovské práva a povinnosti. Samotné zverenie dieťaťa jednému z rodičov automaticky nezbavuje druhého rodiča jeho rodičovských práv a povinností, ako napríklad spolurozhodovať o dieťati, zastupovať ho, spravovať jeho majetok a pod.

V súčasnosti je možné dieťa zveriť do výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov, do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov (ľudovo do striedavky) alebo spoločnej osobnej starostlivosti oboch rodičov.

„Striedavá starostlivosť predpokladá zo strany rodičov aj starých rodičov toleranciu, spoločnú vôľu, schopnosť vzájomne komunikovať, spolupracovať na výchove dieťaťa. To je však podmienené predovšetkým vyspelosťou oboch rodičov, potlačením ich vzájomnej rivality, bojom o dieťa a absenciou pohnútok ubližovania druhému rodičovi prostredníctvom vlastného dieťaťa. Takéto správanie sa vyžaduje aj od starých rodičov zo strany matky, otca; vzájomné podceňovanie sa môže prejaviť na výchove dieťaťa len negatívne.“ odôvodnenie rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica 17CoP/4/2017.

Striedavá osobná starostlivosť o dieťa

Novelou zákona o rodine z roku 2010 bola do slovenského právneho poriadku zapracovaná možnosť zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obom rodičom. Podmienkou takéhoto rozhodnutia je, aby boli obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať. V prípade, ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa.

Podľa novej úpravy súdneho procesu (Civilný mimosporový poriadok z roku 2016) je možné striedavú starostlivosť nariadiť aj neodkladným opatrením vo veciach osobnej starostlivosti o maloletého.

Pri posudzovaní vhodnosti striedavky sa posudzujú nielen záujmy a preferencie rodičov a ich schopnosti o dieťa starať sa, ale najmä záujem dieťa, ktorého sa rozhodnutie má týka. V takýchto prípadoch je dieťaťu dokonca pridelený kolízny opatrovník, ktorý bude presadzovať záujmy dieťaťa v súdnom konaní, keďže záujmy rodičov a záujmy dieťaťa môžu byť vo vzájomnej kolízii.

Súd pri posudzovaní o vhodnosti striedavej starostlivosti zisťuje názor rodičov, resp. ich súhlas s takouto úpravou. Samotný nesúhlas jedného z rodičov ale nemožno automaticky znamenať nemožnosť nariadiť striedavú starostlivosť, najmä ak by tento nesúhlas bol neodôvodnený, nelogický, svojvoľný a účelový. Takého konanie rodiča by mohlo byť brané ako zneužívanie práv na úkor druhého rodiča a spoločného dieťaťa.

Napriek tomu, že je úprava osobnej starostlivosti právnou kategóriou, samotné zhodnotenie vhodnosti striedavky je kategóriou z oblasti pedopsychológie. Preto, bez ohľadu na to, či obaja rodičia súhlasia so striedavou starostlivosťou alebo či o tomto návrhu bude musieť rozhodnúť súd, v oboch prípadoch je vhodný (pri súdnom konaní aj potrebný) odborný názor detského psychológa.

Aj pokiaľ sa rodičia zhodnú na striedavej starostlivosti, takéto rozhodnutie môže negatívne vplývať na psychiku dieťaťa. Ak by sa v budúcnosti zistilo, že dohoda alebo súdne rozhodnutie o striedavej starostlivosti negatívne vplýva na dieťa, je možné takéto rozhodnutie a dohodu z tohto dôvodu zmeniť.

Dôvody prijatia novely zákona o rodine zavádzajúcej striedavú starostlivosť

Dôvodová správa k novele zákona (z roku 2010) uvádza, že v USA je striedavá starostlivosť uplatňovaná 25 rokov, v SRN je striedavá starostlivosť upravená zákonom od roku 1998 ako základná východisková starostlivosť po rozvode rodičov. Obdobne je v Českej republike od roku 1998 striedavá starostlivosť zavedená do právneho poriadku.

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa: „Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.“

Podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa: „Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, vynaložia všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Rodičia, alebo v zodpovedajúcich prípadoch zákonní zástupcovia, majú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Základným zmyslom ich starostlivosti musí pritom byť záujem dieťaťa.“

V roku 2008 vláda aj Národná rada SR odobrila Správu o stave rodovej rovnosti na Slovensku a o činnosti Rady vlády SR pre rodovú rovnosť, v ktorej sa okrem iného uvádza:  „Rodová rovnosť je základným atribútom právnej a sociálne spravodlivej demokratickej spoločnosti a jej dosiahnutý stupeň je ukazovateľom uplatňovania demokratických princípov … vzhľadom aj na zvyšujúcu sa rozvodovosť je dôležitým ukazovateľom rodovej rovnosti v oblasti rodiny počet jednorodičovských rodín. Väčšina detí býva po rozvode pridelená matkám, pričom zákon o rodine neumožňuje striedavú starostlivosť“.

Otcovia v Slovenskej republike majú záujem o starostlivosť o svoje dieťa po rozvode manželstva. Súdna prax ale bola pred zavedením novely taká, že rodič, ktorému nebolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti, sa mohol s dieťaťom stýkať podľa súdneho rozhodnutia väčšinou 2x do mesiaca cez víkend. Títo rodičia nesúhlasili, aby ich rodičovské práva a povinnosti boli takýmto spôsobom zdeformované na pár dní do mesiaca. Stretávanie sa otca s dieťaťom 2x do mesiaca cez víkend je iba o tom, aby dieťa úplne na otca nezabudlo a aby mal otec aspoň minimálnu motiváciu platiť na dieťa výživné – tu sa v žiadnom prípade nedá hovoriť o tom, že by takýto otec mal možnosť dieťa vychovávať.

Byť dobrým otcom je nepochybne silný motív, ktorý motivuje mužov k úsiliu o rovnosť. V súčasnosti si aj na Slovensku stále viac mužov uvedomuje, že sú pre svoje deti dôležití a chcú s tým niečo urobiť.

Medzi odporúčaniami, ktoré sú uvedené v  Národnej stratégii rodovej rovnosti na roky 2009 – 2013 sa uvádza: „V záujme prekonania rodových rozdielov v domácej sfére treba prepracovať a nanovo definovať rodinnú politiku v SR a zosúladiť ju s politikou a princípmi rodovej rovnosti.“

Aj vedecká konferencia Dieťa v ohrození XVIII., ktorá sa konala v Bratislave v decembri 2009, poukázala na potrebu novelizovať Zákon o rodine. Predkladaný návrh zmeny zákona reaguje na Dohovor o právach dieťaťa. Využité bolo porovnanie s úpravou zákona o rodine v Českej republike. Inšpiráciou bol aj nemecký Cochemský model opatrovníckeho súdu – podstatou tohto modelu je prevrátenie logiky opatrovníckej regulácie: namiesto vybalancovávania práva dieťaťa na obidvoch rodičov a práva rodičov na výchovu, je sudcovský imperatív, že je spoločnou rodičovskou povinnosťou dieťa aj po rozchode vychovávať.

„Navrhovaná zmena Zákona o rodine poskytuje súdom možnosť využiť striedavú starostlivosť a tým tlmiť rozvodové a porozvodové súboje o deti medzi rodičmi. Je žiaľ bežnou praxou, že rodič, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti bráni druhému rodičovi v styku s dieťaťom a je žiaľ bežné i to, že rodič, ktorému bolo dieťa zverené do starostlivosti, dieťa proti druhému rodičovi štve, ohovára druhého rodiča, či inak psychicky vplýva na dieťa, aby toto dieťa nemalo rado druhého rodiča. Súčasná situácia pri vykonateľnosti rozhodnutí o styku s deťmi je katastrofálna, prieťahy v samotnom konaní a prieťahy pri výkone rozhodnutia spôsobujú, že vzťah medzi rodičom, ktorý má záujem sa so svojím dieťaťom stretávať a týmto dieťaťom úplne zanikne, resp. oslabí sa tak, že rodič a dieťa stratia záujem tento vzťah vôbec ešte riešiť, pokračovať v ňom, či rozvíjať ho. Zároveň však stratia ďalšiu dôležitú vec – presvedčenie, že štát, ktorého sú občanmi, je pripravený a schopný poskytnúť akúkoľvek ochranu ich zákonným právam. Navrhovaná zmena zákona minimalizuje uvedené riziká – skúsenosti z krajín, kde je v praxi aplikovaná striedavá starostlivosť to potvrdzujú.“ uvádzajú navrhovatelia novely zákona v dôvodovej správe.

Z uvedených dôvodov bola Národnej rade SR predložená v roku 2010 novela zákona o rodine, v ktorej bolo navrhované doplnenie o § 24 ods. 2 zákona o rodine.

Navrhované nové ustanovenie odseku 2 explicitne zakotvuje právo dieťaťa na starostlivosť a výchovu obidvoch rodičov aj po rozvode, či rozpade rodiny. Právo dieťaťa na starostlivosť obidvoch rodičov má svoj základ v článkoch 3 a 18 Dohovoru o právach dieťaťa s cieľom vytvoriť pre dieťa stabilné pozitívne prostredie aj po rozvode, či rozpade rodiny. Doteraz mohli rodičia realizovať určitú formu striedavej starostlivosti o dieťa iba vtedy, ak uzatvorili medzi sebou dohodu rodičov a súd ju schválil podľa stále platného § 24 odsek (2) Zákona o rodine: „Rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností možno nahradiť dohodou rodičov. Dohoda musí byť schválená súdom, inak je nevykonateľná.“ Oproti pôvodnej úprave bude priamo v zákone uvedená striedavá starostlivosť o dieťa, čím bude umožnená striedavá starostlivosť aj vtedy, ak jeden z rodičov blokuje snahu druhého rodiča o uzatvorenie dohody rodičov tým, že s ňou nesúhlasí. Väčšinou je dôvod to, že sa chce pomstiť bývalému partnerovi (ak majú obidvaja rodičia záujem o zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti a súčasne jeden z rodičov nesúhlasí so striedavou starostlivosťou bez toho, že by predložil súdu dôkazy, ktoré by potvrdili škodlivosť striedavej výchovy na dieťa, tak sa jedná s vysokou pravdepodobnosťou o snahu o pomstu druhému rodičovi). Cez striedavú starostlivosť rodič, ktorému by v súčasnosti súd dieťa nezveril do osobnej starostlivosti podľa ešte stále platných „zvykov“, bude môcť v budúcnosti svoje dieťa aj naďalej vychovávať tak, aby to bolo v záujme dieťaťa a aby tak boli lepšie naplnené potreby dieťaťa!

Navrhované ustanovenie odseku 2 je formulované tak, aby mal súd možnosť zveriť dieťa do striedavej starostlivosti. Skúsenosti z Českej republiky hovoria o tom, že súdy iba postupne zvyšujú percento rozhodnutí, ktorými zverujú deti do striedavej starostlivosti. Súdy postupne opúšťajú zastarané myslenie, že matky sú dobrými rodičmi a otcovia sú zlými rodičmi. K tomuto posunu v myslení súdov pomáha i to, že otcovia v Českej republike sa obracajú so svojimi podaniami aj na Európsky súdny dvor v Štrasburgu.

Formulácia „Ak so striedavou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa tak súd musí skúmať, či bude takáto starostlivosť v záujme dieťaťa“ núti súd, aby vždy skúmal, či striedavá starostlivosť o dieťa bude v záujme dieťaťa, či by nedošlo k citovému strádaniu dieťaťa, či by rozvoj dieťaťa bol úplný, najmä po stránke citovej, rozumovej a mravnej, pokiaľ by dieťaťu nebola umožnená striedavá starostlivosť. Súd sa musí odvrátiť od sledovania rodových stereotypov u rodičov, či pohlavia rodičov a musí sa vždy zamerať iba na potreby dieťaťa a na to, či budú tieto potreby dieťaťa striedavou starostlivosťou naplnené.

Dĺžka striedania dieťaťa

Zákon nešpecifikuje interval striedania dieťaťa medzi rodičmi. Najčastejšie je volený interval striedania 7 + 7 (7 dní matka a 7 dní otec). Pri posudzovaní vhodnosti intervalu striedania sa zohľadňuje napríklad primeraná stabilita prostredia, ale aj potreba intenzity kontaktu s druhým rodičom. Napríklad striedanie 2 + 2 pravdepodobne nebude najvhodnejšie z dôvodu častého striedania domácnosti dieťaťa. A na druhej strane striedanie po mesiaci by na dieťa negatívne vplývalo z pohľadu prerušenia kontaktu s druhým rodičom.

Keďže striedavá starostlivosť má byť prioritne o zabezpečení potrieb dieťaťa a jeho najlepšieho záujmu, a nemá byť fifty-fifty riešením pre rodičov, je možné striedavú starostlivosť dohodnúť aj v nepravidelnom režime, napríklad 10+5, alebo 8+4 a podobne.

Rozdiel medzi striedavou starostlivosťou a výlučnou osobnou starostlivosťou

V prípade výlučnej osobnej starostlivosti býva spravidla upravený interval styku dieťaťa s druhým rodičom. Ani v tomto bode zákon neupravuje dĺžku styku s druhým rodičom a v tomto bode zákon ponecháva úpravu na dohode rodičov, resp. na sudcovi. Aj táto úprava musí byť v súlade s najlepším záujmom dieťaťa.

Častokrát dochádza k zásadnému odmietaniu striedavej starostlivosti alebo naopak nekompromisné trvanie na striedavke, ale reálny styk druhého rodiča sa skôr podobá na opačnú úpravu. Napríklad, rodič navrhuje striedavku v intenzite 6+1. Čo sa skôr podobá na výlučnú starostlivosť jedného z rodičov a právo druhého rodiča na styk s dieťaťom jeden deň z víkendu. Alebo na druhej strane, rodič nesúhlasí so striedavou starostlivosťou, ale súhlasí na kontakte druhého rodiča s dieťaťom v širokom rozsahu 10+6. V takýchto prípadoch častokrát (aj keď nie výlučne) je problém v právnom vnímaní striedavej starostlivosti a jeden z rodičov sa domnieva, že súhlasom s výlučnou starostlivosťou sa zbaví aj zvyšných rodičovských práv a povinností. Alebo naopak sa rodič domnieva, že pri striedavke stratí absolútnu kontrolu nad celým životom dieťaťa.

Aj v týchto prípadoch odporúčame nielen konzultáciu s detským psychológom, ale aj s právnikom. Častokrát vzniká problém v právnom vnímaní úpravy výkonu rodičovských práv a povinností aj pri rodičoch, ktorí sú zastúpení advokátmi. Niekedy rodičia dostanú zlé informácie, lebo svojich advokátov nedostatočne a neobjektívne informujú o všetkých aspektoch prípadu, prípadne si informácie od advokátov zle interpretujú. Je na škodu nielen rodičov, ale najmä dieťaťa, ak rodičovský spor eskaluje z dôvodu nesprávnych alebo nedostatočných informácií pre korektné právne posúdenie. Preto v rámci mediačného konania nezriedka prizývame okrem psychológa aj nezávislého advokáta, ktorý rodičom poskytne objektívne právne informácie.

Výživné v súvislosti so striedavkou

Jedným z častých argumentov pre aj proti striedavke je otázka výživného na dieťa. Zákon hovorí, že ak je maloleté dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, súd pri určení výživného prihliadne na dĺžku striedavej osobnej starostlivosti každého rodiča alebo súd môže rozhodnúť aj tak, že počas trvania striedavej osobnej starostlivosti rodičov výživné neurčuje.

Nie je preto pravdou, že by samotná striedavka znamenala automaticky zbavenie sa povinnosti platiť výživné na dieťa.

Komunikácia medzi rodičmi

Striedavá starostlivosť býva často navrhovaná nie z dôvodu, že rodičia takéto usporiadanie považujú za záujem dieťaťa, ale z dôvodu, že ich komunikácia je katastrofálna a striedavkou chcú minimalizovať ich vzájomný kontakt a potrebu komunikácie. Pravdou je, že toto nebýva spravidla hodnotené ako najlepší záujem dieťaťa, keďže rodičovské kompetencie nekončia pri zabezpečovaní osobnej starostlivosti dieťaťa, ale je potrebná aktívna komunikácia a schopnosť rodičov dohodnúť sa o ostatných náležitostiach výchovy, zdravia a podobne.

V týchto prípadoch sa stáva, že rodičia neodovzdajú druhému rodičovi podstatné informácie, napríklad o zdravotnom stave dieťaťa, o absolvovaných vyšetreniach alebo obmedzeniach stravy. Toto následne katastrofálne vplýva na dieťa. V neposlednom rade aj súdna prax v rôznych prípadoch vylúčila, že by bola možná striedavá starostlivosť pri nedostatočnej komunikácii (aj keď toto je potrebné skúmať a neplatí to absolútne).

Krajský súd Prešov: „Nedostatočná komunikácia rodičov a odmietnutím odbornej pomoci jedným z rodičov v rámci snahy o vylepšenie komunikácie, nebolo preukázané, že by bola striedavá starostlivosť v najlepšom záujem spoločného dieťaťa. Zverenie dieťaťa do výlučnej starostlivosti jedného z rodičov nie je porušením práva dieťaťa na kontakt s oboma rodičmi.“

Ponechanie dieťaťa v jednom byte

Štandardným modelom bývania pri striedavej starostlivosti je, že otec a matka žijú vo svojich bytoch a dieťa sa v stanovených intervaloch medzi týmito bytmi strieda. Toto striedanie je pre dieťa spravidla nekomfortné a jedným z podstatných argumentov proti striedavke je, že dieťa nemá jeden domov a nevie kam patrí.

V praxi sa výnimočne vyskytuje model striedavej starostlivosti, kedy dieťa býva v jednom byte a rodičia sú tí, ktorí striedajú domov. Z hľadiska komfortu dieťaťa je toto riešenie zaujímavé. Takýto návrh striedania je zároveň zaujímavý z hľadiska, že aj rodičia si vedia predstaviť stres, ktorý by dieťa pri striedaní domácností zažívali a častokrát prehodnotia postoj k striedavke.

Zraniteľnosť striedavej starostlivosti (keď sa strieda v dvoch domovoch) spočíva v nútení maloletého dieťaťa neustále striedať svoj domov, čo sami rodičia nie sú ochotní obetovať v tomto prípade. Podľa názoru súdu striedavá výchova je veľmi šetrná voči deťom, pokiaľ deti zostávajú stále v rovnakom byte a v cykloch sa striedajú rodičia. (Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 361/2016)

Striedavá starostlivosť v rozhodnutiach súdov

Krajský súd v Prešove: „Nedostatočná komunikácia rodičov a odmietnutím odbornej pomoci jedným z rodičov v rámci snahy o vylepšenie komunikácie, nebolo preukázané, že by bola striedavá starostlivosť v najlepšom záujem spoločného dieťaťa. Zverenie dieťaťa do výlučnej starostlivosti jedného z rodičov nie je porušením práva dieťaťa na kontakt s oboma rodičmi.“

Zákon je v rámci pravidiel určenia striedavej starostlivosti veľmi stručný. Podmienky na striedavku je potrebné posudzovať individuálne, pričom je v prvom rade hodnotený najlepší záujem detí.

Najideálnejšie je, pokiaľ sa na zverení dieťaťa a úprave styku dohodnú rodičia. Čo ale v prípade, ak k dohode nedôjde a súd musí vo veci rozhodnúť? Častou chybou rodičov je, že sú z nevedomosti alebo na základe zlého poučenia okolia (známi, advokát, internet) v omyle o svojich právach a právnych možnostiach.

Prinášame súhrn jedného súdneho sporu rodičov, kde súd odmietol striedavú starostlivosť z dôvodu, že to nepovažoval za najlepší záujem maloletého dieťaťa. Napriek vhodným materiálnym podmienkam a pozitívnym osobnostným predpokladom oboch rodičov, súd striedavú starostlivosť nepripustil najmä z dôvodu zlej komunikácie rodičov a neochote jedného rodiča využiť odbornú pomoc na vylepšenie komunikácie.

Celé odôvodnenie súdneho rozhodnutia si môžete prečítať tu.

Nezáujem rodiča o obnovu komunikácie

V našom konkrétnom prípade rozhodoval okresný súd okrem iného o zverení dieťaťa do starostlivosti.  Súd zveril dieťa do výlučnej osobnej starostlivosti len jednému z rodičov, pričom druhému z rodičov upravil čas na stretávanie sa. Napriek podanému odvolaniu, druhostupňový súd pôvodný rozsudok potvrdil.

V tomto prípade bolo dieťa zverené do starostlivosti matke, aj keď netreba túto možnosť brať generálne. Zákon nefavorizuje matky, napriek tomu v súdnych konaniach je vo väčšine prípadov dieťa zverené matke (keď nie je určená striedavá starostlivosť alebo spoločná starostlivosť). Najpodstatnejším podkladom, pre zverenie dieťaťa do starostlivosti, je znalecký posudok od psychológa. Psychológ hodnotí nielen dieťaťa, ale najmä samotných rodičov.

Je zrejmé, že súd rozhodoval na základe viacerých skutočností a dôkazov, za najpodstatnejší dôvod odmietnutia striedavej starostlivosti bola zlá komunikácia.

Jedným z predpokladov striedavej starostlivosti je dostatočná komunikácia medzi rodičmi, aby sa vedeli dohodnúť o podstatných veciach týkajúcich sa dieťa. Súd zistil, že aktuálna komunikácia medzi rodičmi je konfliktná, napätá a že prakticky spolu nekomunikujú.

Samotný znalec v posudku poukázal na skutočnosť, že pri aktuálnom nastavení nie je v záujme dieťaťa striedavá starostlivosť. Predpokladom striedavky je najmä tolerancia, spoločná vôľa a schopnosť rodičov komunikovať a spolupracovať.

Striedavka je vhodná pri kvalitnom a pozitívnom vzťahu rodičov k dieťaťu a predpokladom je vyspelosť a dobrá vôľa rodičov. Podstatným predpokladom je nezapájanie dieťaťa do vzájomných problémov.

Vhodnosť striedavej starostlivosti

Základnými teoretickými hľadiskami, ktoré súdy zvažujú pri určení starostlivosti:

• pokrvné puto medzi dieťaťom a tým, kto o starostlivosť usiluje;
• zachovanie identity dieťaťa a zachovanie rodinných väzieb;
• schopnosť rodiča zabezpečiť dieťaťu vhodné podmienky na vývoj, vzdelávanie, emocionálne aj materiálne potreby;
• vôľa dieťaťa.

Rodičovi, ktorý vie tieto podmienky lepšie zabezpečiť, vo väčšine prípadov býva dieťa zverené. Ak obaja rodičia vedia tieto podmienky plnohodnotne zabezpečiť, neznamená že automaticky je určená striedavá starostlivosť, aj keď sa vychádza z predpokladu, že je záujme dieťaťa aby bolo v starostlivosti oboch rodičov.

Je potrebné ale posúdiť, či určenie striedavej starostlivosti nie je iba akéhosi kompromisu medzi rodičmi, ktorí nevedia dospieť k rozumnej dohode. Každý prípad musí byť dôkladne posudzovaný individuálne pre minimalizáciu negatívnych dôsledkov pre dieťa.

Ako je dieťa posudzované v rámci rozhodovania o striedavke

Súd by mal posudzovať najmä osobnosť dieťaťa a jeho schopnosť vysporiadať sa s veľkou záťažou, ktorú spôsobil rozpad rodiny a ktorú by tiež mohla priniesť prípadná striedavá starostlivosť. Tá v určitej miere prináša stratu zázemia a bezpečného domáceho prostredia.

Je potrebné tiež zohľadniť citové preferencie dieťaťa a prínos stálosti prostredia a možnosti zachovania a rozvíjania väzieb so širšou rodinou a okolím. Netreba zabúdať prihliadať aj na to, ktorý z rodičov je ústrednou osobou, ku ktorej je väčšmi citovo pripútané a neprítomnosť ktorého by mohla byť pre dieťa frustrujúca.

Ak je dieťa schopné rozumne a vedome vyjadriť svoje predstavy a priania s ohľadom o budúcom nastavení, je treba v primeranej miere túto vôľu zohľadniť (rozhodnutie ÚS ČR IV. ÚS 106/15).

Neochota pracovať na zlepšení vzťahu

Zo znaleckého posudku predloženého súdu vyplývalo, že komunikácia medzi rodičmi nedosahovala úroveň požadovanú pre striedavú starostlivosť. V tomto prípade otec argumentoval, že samotná zlá komunikácia by nemala byť dôvodom na zamietnutie striedavej starostlivosti, bez skúmania ďalších skutočností.

Týmto argumentom sa v minulosti zaoberal ústavný súd ČR (sp. zn. III. ÚS 1206/09), kedy konštatoval, že zhoršená komunikácia by mohla byť účelovo zneužitá ako argument proti striedavej starostlivosti rodičom, ktorý má dieťa aktuálne zverené do osobnej starostlivosti.

V rámci súdneho procesu bolo rodičom zo strany kolízneho opatrovníka odporučené využiť návštevu odborníka, ktorý by rodičom mohol pomôcť vylepšiť vzájomnú komunikáciu. Napriek predošlej argumentácii otca, že komunikácia je nedostatočná a zlá, odbornú pomoc odmietol. Tým otec spochybnil svoj záujem na sledovaní najlepšieho záujmu dieťaťa spoločnou cestou kooperácie.

Samotné odmietnutie odbornej pomoci nemalo za následok odmietnutie striedavej starostlivosti. Striedavka bola odmietnutá súdom z dôvodu preukázanej zlej komunikácie, pričom za aktuálneho stavu by nebolo pre dieťa vhodné, aby sa rodičia o dieťa starali formou striedavej starostlivosti.

V súdnom konaní bolo preukázané, že matka lepšie zabezpečí potreby dieťaťa a tiež bolo preukázané, že otec neprejavil záujem na odstránení zlej komunikácie.

Dohoda je vždy možná

Záverom odôvodnenia rozsudku bola citovaná pasáž zo znaleckého posudku, ktorá vyslovene hovorí „pokiaľ rodičia nájdu cestu vzájomnej komunikácie, nič nebráni upravený styk vzájomnou dohodou rozšíriť.“

Treba mať vždy na pamäti, že aj zákon, aj súdy uprednostňujú dohodu rodičov. V prípade, ak rodičia k dohode nevedia dospieť, môžu využiť pomoc mediátora na riešenie konkrétneho sporu, psychológa/terapeuta pri pracovaní na vzájomnom vzťahu a komunikácii, prípadne ideálne kombinovanú pomoc viacerých odborníkov.

Návrh na mimosúdne riešenie/mediáciu

Podľa ustanovenia § 24 ods. 4 zákona o rodine “Súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom.”

Z dôvodu, že súd pri rozhodovaní musí prihliadnuť aj na vôľu a schopnosť rodičov dohodnúť sa o svojich deťoch, odporúča sa pred samotným podaním návrhu na súd pokúsiť sa o dosiahnutie rodičovskej dohody prostredníctvom mediátora (ak sa rodičia nevedia dohodnúť inak). Protistrane – druhému rodičovi – je možné navrhnúť mediáciu vo vlastnej réžii alebo o tento úkon je možné požiadať mediátora, ktorý druhému rodičovi zašle výzvu na mediáciu a pokúsi sa dojednať podmienky začatia mediácie. V prípade, ak táto výzva zostane bez reakcie protistrany alebo mediácia je odmietnutá, ten kto mal záujem o mediáciu obdrží správu od mediátora o vykonaných úkonoch a o jeho pokuse dosiahnuť mimosúdnu dohodu formou mediácie.