Judikatúra v rámci rozhodovania o veciach týkajúcich sa maloletých detí tvorí pohľad do rozhodovacej praxe súdov vo veciach týkajúcich sa problematiky. Napriek tomu, že rozhodnutia súdov nie sú všeobecne záväzné, právnej teórii aj právnej praxi napomáha lepšie porozumieť aplikácii práva na konkrétnych prípadoch.
Účet maloletého na poukazovanie časti výživného na tvorbu úspor, má byť zriadený a údaje súdu známe už v čase rozhodovania.
Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrici
31.10.2017
12Co/272/2017
Výživné určené na tvorbu úspor nie je možné platiť povinným rodičom k rukám druhého rodiča, ale na osobitný účet maloletého dieťaťa. Ten musí byť v čase rozhodovania súdu o výživnom na tvorbu úspor zriadený a tiež jeho údaje musia byť súdu známe v čase rozhodovania.
Denné striedanie dieťaťa medzi rodičmi a jeho vplyv na náročnosť a narušenie bežného režimu dieťaťa
Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica
09.10.2018
14CoP/22/2018
Pre dieťa, ktoré začalo dochádzku do predškolského zariadenia, je mimoriadne dôležitý pravidelný denný režim, opakujúca sa rutina, pocit stability zázemia, ktorý by len s ťažkosťami bolo možné dosiahnuť, pokiaľ by maloletý strávil v nepárny týždeň každý druhý deň striedavo s otcom a matkou.
Trávenie času s maloletým dieťaťom každý druhý deň v týždni striedavo s iným z rodičov a v inom prostrední, je pre maloleté dieťa náročné, narúša jeho bežný režim a spôsob fungovania v konečnom dôsledku môže byť z uvedených dôvodom kontraproduktívne.
Kritériá určenia obvyklého pobytu dieťaťa tvoria súhrn osobitných skutkových okolností každého jednotlivého prípadu
Uznesenie Krajského súdu Trnava
10.07.2019
23CoP/43/2019
Okrem fyzickej prítomnosti dieťaťa musia byť zohľadnené ďalšie faktory, z ktorých možno vyvodiť, že táto prítomnosť nemá dočasný alebo príležitostný charakter a že pobyt dieťaťa odzrkadľuje istú mieru začlenenia do sociálneho a rodinného prostredia.
Do úvahy treba vziať najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, rodinné, sociálne väzby dieťaťa, úmysel rodičov usadiť sa s dieťaťom v inom štáte prejavený určitými hmatateľnými krokmi (akým je napr. kúpa, nájom nehnuteľnosti).
Zmena bydliska rodiča, ako možný dôvod na zmenu rozhodnutia o osobnej starostlivosti dieťaťa
Uznesenie Krajského súdu v Košiciach
14.06.2017
7CoP/109/2017
Zmena bydliska dieťaťa a jeho presťahovanie do 169 km vzdialeného mesta od súčasného bydliska dieťaťa, kde má dieťa vybudované všetky podstatné väzby, je zjavne potrebné posudzovať ako podstatnú vec týkajúcu sa maloletého dieťaťa, o ktorej majú rozhodnúť obaja rodičia a v prípade, ak k ich dohode nedôjde, môže ktorýkoľvek z rodičov navrhnúť, aby rozhodol súd s tým, že v prípade prebiehajúceho konania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností nie je nevyhnutné iniciovať osobitné konanie o nezhode rodičov, práve naopak, pokiaľ nezhoda rodičov vznikla v súvislosti s už prebiehajúcim konaním, je účelné, aby súd rozhodol v jednom konaní komplexne o všetkom, čo sa týka maloletého dieťaťa a výkonu rodičovských práv a povinností, preto postačuje, ak rodičia návrh na rozhodnutie o ich nezhode v podstatných veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa podajú i v rámci tohto konania.
Ďalej je potrebné uviesť, že zmena bydliska si v tomto prípade vyžaduje i zmenu školy, ktorú má maloletý navštevovať, nepochybne i zmenu mimoškolských aktivít a zároveň zásadným spôsobom vplýva i na doposiaľ upravený styk dieťaťa s otcom, ktorý sa realizoval aj počas pracovného týždňa, preto je potrebné náležite zistiť, či takáto zmena pomerov je v záujme maloletého dieťaťa a či plánovaná zmena pomerov matky je alebo nie je dôvodom pre zmenu osobnej starostlivosti o maloleté dieťa, prípadne či vyžaduje zmenu rozhodnutia o úprave styku.
Svojvoľným presťahovaním maloletého na základe jednostranného rozhodnutia matky by mohlo dôjsť k ohrozeniu záujmov maloletého dieťaťa, ktorý záujem nie je možné stotožňovať s individuálnymi predstavami rodičov o realizácii výkonu svojich rodičovských práv vo vzťahu k maloletému dieťaťu.
Rozdelenie maloletých súrodencov pri zverení do osobnej starostlivosti
Rozsudok Krajského súdu Nitra
15.12.2016
7CoP/58/2016
Súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností vždy prihliadne na záujem maloletých detí, najmä na ich citové väzby (k rodičom, príbuzným, priateľom, prostrediu a pod.) a vývinové potreby (vek, školské, zdravotné, záujmové potreby a pod.), stabilitu budúceho výchovného prostredia (životné, ako aj bytové pomery rodičov, ich hmotné zabezpečenie, povahové vlastnosti a pod.). Rovnako tak súd pri rozhodovaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností, najmä pokiaľ ide o zverenie maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti, zisťuje najmä to, ktorý z rodičov je vzhľadom na záujem maloletého dieťaťa väčšmi spôsobilý na výkon osobnej starostlivosti o maloleté dieťa, resp. zverením komu by boli zabezpečené najpriaznivejšie podmienky pre vývoj dieťaťa a u koho sú lepšie predpoklady na výkon osobnej starostlivosti. Pre uvedený záver musí mať súd spoľahlivý podklad vykonaním a zhodnotením tých skutočností, ktoré charakterizujú osobu dieťaťa, osoby rodičov, ako aj prostredie, v ktorom rodičia žijú.
V prípade maloletých súrodencov je nežiaduce a nevhodné a vo väčšine prípadov aj v neprospech týchto maloletých detí, aby sa pri rozhodovaní o zverení do osobnej starostlivosti rozdeľovali, aj keď praxou vžitá zásada zverovania maloletých detí – súrodencov do osobnej starostlivosti jednému rodičovi sa nemá uplatňovať automaticky. Rozdelenie maloletých súrodencov musí byť vždy odôvodnené výnimočnými okolnosťami, ako napríklad vtedy, ak maloleté deti tých istých rodičov vyrastajú už dlhší čas oddelene a navykli si už na určité výchovné prostredie, alebo takisto vtedy, ak by oddelená výchova neviedla k strate vzájomného sústavného kontaktu maloletých detí a prispela by k úprave vzťahov rodičov a k uľahčeniu výchovného pôsobenia obidvoch rodičov voči spoločným deťom.
Váha preferencií dieťaťa v rámci posudzovania najlepšieho záujmu maloletého
Rozsudok Krajského súdu Prešov
20.09.2018
19CoP/7/2018
Medzi kritéria, ktoré musí súd z hľadiska potreby rozhodovať v najlepšom záujme dieťaťa v konaní o úprave výchovných pomerov vziať na zreteľ, sú najmä:
1. existencia pokrvného puta medzi dieťaťom a o jeho zverenie do starostlivosti sa usilujúcej osoby,
2. miera zachovania identity dieťaťa a jeho rodinných väzieb v prípade zverenia do starostlivosti tej ktorej osoby,
3. schopnosť osoby usilujúcej sa o zverenie dieťaťa do starostlivosti zaistiť jeho vývoj a fyzické, vzdelávacie, emocionálne, materiálne a iné potreby,
4. prianie dieťaťa.
Rešpektovanie, resp. prihliadnutie k prianiu samotného maloletého dieťaťa, možno za splnenia určitých predpokladov „považovať za zásadné vodítko pri hľadaní najlepšieho záujmu“ maloletého. Za predpoklady ovplyvňujúce mieru relevancie tohto kritéria je potrebné považovať predovšetkým dostatočnú rozumovú a emocionálnu vyspelosť maloletého dieťaťa, kde významným faktorom je v tomto prípade vek samotného dieťaťa, lebo
čím je dieťa staršie, tým väčší má jeho názor váhu. Ďalšími významnými faktormi sú okolnosti, ktoré formujú postoj maloletého dieťaťa, spôsob jeho zisťovania a v neposlednom rade i jeho hodnotenie zo strany súdu, lebo nie je mysliteľné, aby súd iba bez ďalšieho prevzal postoj maloletého dieťaťa a svoje rozhodnutie založil na jeho prianí, a nie na starostlivom a komplexnom posudzovaní jeho záujmu.
Právo dieťaťa na pokojné a harmonické rodinného prostredie
Uznesenie Krajského súdu Trnava
03.05.2017
24CoP/59/2017
Vo všeobecnosti možno skonštatovať, že ideálnym stavom je, keď dieťa môže vyrastať v starostlivosti oboch rodičov – otca i matky. Zároveň je však potrebné podotknúť, že základným právom dieťaťa je právo na pokojné a harmonické rodinné prostredie a je povinnosťou rodičov mu takéto prostredie zabezpečiť. V prípade, že medzi rodičmi dieťaťa dochádza k dlhodobejším nezhodám, prípadne obaja alebo jeden z nich sa správa neprimerane a ich spolužitie nevytvára vhodné prostredie pre zdravý rast dieťaťa, je dôvodné, ak sa dieťa zverí do osobnej starostlivosti len jedného z nich a upravia sa rodičovské práva a povinnosti.
Z uvedeného plynie, že aj rodič, ktorému dieťa nebolo zverené do starostlivosti má právo v primeranom rozsahu podieľať sa na výchove dieťaťa, v starostlivosti oň i na budovaní citových a rodinných väzieb, je a stále zostáva rodičom so všetkými právami a povinnosťami z tohto vzťahu vyplývajúcimi. Realizuje sa to prostredníctvom styku tohto rodiča s dieťaťom. Je pritom treba mať na zreteli, že akákoľvek deformácia vzťahu rodič a dieťa v dôsledku odcudzenia sa neskôr len ťažko napráva. Zákon pritom vo vyššie citovaných ustanoveniach uprednostňuje dohodu rodičov o styku s maloletým dieťaťom a iba ak sa rodičia nedohodnú, upraví styk autoritatívne súd. Pri
rozhodovaní o rozsahu styku je dôležité zvážiť okolnosti tak na strane maloletého dieťaťa: ako jeho vek, zdravotný stav, vzťah k rodičovi, ktorý ho nemá v starostlivosti, doterajší spôsob a rozsah styku, denný režim; ako aj okolnosti na strane rodičov ako ich vzájomný vzťah, ich časové a ekonomické možnosti, rodinné pomery, vzdialenosť medzi bydliskom dieťaťa a rodiča, spoje a podobne. Rodič má právo sa s dieťaťom stýkať, nie je to však jeho povinnosť. Hlavným účelom styku je, aby zo stal zachovaný vzťah otca s maloletým, keď napriek nezhodám medzi rodičmi je základným právom dieťaťa, aby malo kontakt s obidvoma rodičmi. Zároveň je však úlohou oboch rodičov, aby svoje nezhody a konflikty v žiadnom prípade neprenášali na maloleté dieťa, na ktoré konfliktná situácia pôsobí nepriaznivo.
18. Právo styku rodiča s dieťaťom kompenzuje právo mať dieťa u seba a zabezpečovať jeho výchovu prostredníctvom osobnej starostlivosti. Uvedené právo vyplýva aj z viacerých ustanovení Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý súčasne garantuje dieťaťu právo na udržiavanie pravidelného osobného kontaktu s obidvoma rodičmi (ak dôjde k rozpadu rodiny). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu zdôrazňuje, že je v záujme dieťaťa, aby udržiavalo rodinné zväzky s odlúčeným rodičom a dostalo tak príležitosť rozvíjať svoj vzťah s ním, ako aj prejaviť svoje city slobodne bez akéhokoľvek vonkajšieho tlaku zo strany druhého rodiča.
Nedostatočná komunikácia ako dôvod na odmietnutie striedavej starostlivosti
Rozsudok Krajského súdu Prešov
15.12.2015
6CoP/26/2015
Striedavá osobná starostlivosť kladie na rodičov a ich vlastnosti, rovnako na maloleté dieťa určité nároky za účelom zdarného fyzického, psychického, emocionálneho a intelektuálneho vývoja maloletého dieťaťa. Rodičia nedostatočnou komunikáciou v prospech zdarného vývinu maloletého a otec odmietnutím odbornej pomoci, ktorá by mohla bariéru v komunikácii medzi rodičmi odstrániť, nepreukázali, že by striedavá osobná starostlivosť bola najlepším odrazom porozchodového usporiadania vzťahov v rodine.
Vo vzťahu k úprave styku si je potrebné uvedomiť, že zverenie maloletého dieťaťa do výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov nemožno považovať za porušenie práva maloletého dieťaťa na starostlivosť rodičov. Nepredstavuje totiž vylúčenie práva maloletého dieťaťa na starostlivosť oboch rodičov, rovnako ako nevylučuje právo rodiča, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené, na jeho výchovu a starostlivosť, aj keď za použitia iných foriem.
Styk rodičov s dieťaťom je zo strany prvostupňového súdu spôsobom rešpektujúcim záujem maloletého s tým, že príprava na styk musí v predmetnej veci zohrať významnú rolu. Uvedený termín bez ďalšieho znamená tiež zodpovednosť rodiča, ktorému bolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, aby v záujme maloletého dieťaťa na neho pozitívne vplýval a viedol ho k pozitívnemu vzťahu k druhému rodičovi. Úlohou rodiča, ktorému bolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, je aj vhodne na neho pôsobiť a zdôrazňovať mu dôležitosť stretávania sa s druhým rodičom.
V poručníckych veciach má súd právo vykonať aj dôkazy, ktoré strany sporu nenavrhli a zároveň, nie je viazaný vykonať dôkazy, ktoré navrhli.
Najvyšší súd Slovenskej republiky
24.05.2014
3Cdo/81/2014
Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú vrámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, a nie účastníkov konania.
Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal ten – ktorý dôkaz) môže mať za následok neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu zakladajúcu prípustnosť dovolania. Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné.
K možnostiam zániku účinnosti rozhodnutia o úprave výkonu práv a povinností rodičov k maloletým deťom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky
14.01.2010
3Cdo/306/2009
Rozhodovacia prax súdov pripúšťa, že vydané rozhodnutie súdu o úprave výkonu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu (§ 36 zákona o rodine) sa za istých okolností stane neúčinným. K neúčinnosti tohto rozhodnutia dochádza na základe právne významných skutočností, ako sú napríklad rozvod manželstva alebo obnovenie spolužitia rodičmi maloletého.
Rozvod manželstva rodičov maloletého dieťaťa je skutočnosť, s ktorou zákon spája obligatórnu úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode (§ 24 ods. zákona o rodine), a to bez ohľadu na to, či prípadne už práva a povinnosti rodičov k maloletému dieťaťu (ne)boli upravené skorším rozhodnutím súdu alebo ich dohodou. Eventuálna skoršia úprava práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu (podľa § 36 ods. 1 zákona o rodine) stráca účinnosť právoplatnosťou rozhodnutia o rozvode manželstva rodičov. Rozhodnutie sa v tomto prípade stáva neúčinným od momentu, kedy nastala právna skutočnosť spôsobujúca neúčinnosť tohto rozhodnutia.
Povinnosť upraviť výkon rodičovských práv a povinností po rozvode aj v prípade obnovy spolužitia.
Najvyšší súd ČSR
22.06.1979
1Cz/53/1979
Rozvod manželstva rodičov maloletých detí je skutočnosťou, s ktorou zákon o rodine spája v každom prípade nutné vykonanie úpravy práv a povinností rodičov k ich maloletým deťom na čas po rozvode.
Súd teda musí upraviť výchovu a výživu maloletých detí na čas po rozvode, a to aj vtedy, keď zistí, že rodičia v medziobdobí od právoplatnosti výroku rozsudku o rozvode manželstva do vynesenia výroku rozsudku o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode obnovili spolužitie a spoločne sa o deti starajú.
K dôvodom na zákaz styku otca s dieťaťom
Krajský súd Košice
30.09.2013
8CoP/67/2013
Odmietanie maloletej a jej neodôvodnená nechuť stretávať sa s otcom tvrdená matkou, ale vyvrátená znaleckým dokazovaním, sama osebe nemôže byť dôvodom na zákaz styku. Práve naopak, širším záujmom maloletej, ako to vyplýva aj zo znaleckého posudku, je naplnenie cieľov jej riadnej výchovy a konajúci súd úpravou styku splnil svoje zákonnú povinnosť urobiť všetko pre to, aby sa narušený vzťah medzi otcom a dieťaťom obnovil.
Konajúci súd rozhodol v súlade s právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, o rovnocennom striedaní oboch rodičov na výchove a starostlivosti o maloleté deti v pomere 50/50
a odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na psychologické štúdie dokazujúce, že uprednostňovanie role matky pred rolou otca nie je v záujme detí, pretože tieto obidve role sú nezastupiteľné.
Pozornosti odvolaciemu súdu neušlo tvrdenie matky v konaní, že maloletá mala strach, že ju otec neprinesie domov, keď ju mal u seba, prípadne, že po návrate od neho zvracala a v noci sa budila a prežívala stavy úzkosti a z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa dospel k presvedčeniu, že prípadné takéto správanie maloletej, nie je dôsledkom negatívneho vplyvu otca, ale je odrazom neschopnosti matky uznať rolu a dôležitosť druhého rodiča v živote maloletej. Táto neschopnosť matky podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z jej negatívnych zážitkov s otcom. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na konštantnú judikatúru, z ktorej vyplýva, že konflikty medzi rodičmi a obava toho, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti zo styku maloletého dieťaťa s druhým rodičom, nemôže byť riešená formou zákazu styku druhého rodiča s dieťaťom (porovnaj uznesenie ÚS ČR z 21.6.2005 sp.zn . II.ÚS 251/05). Rovnako ani hostilné vzťahy medzi rodičmi samy osebe nie sú dôvodom na takýto závažný zásah do rodinného života.
