Rodič má voči svojmu dieťaťu nielen povinnosti, ale má ako rodič aj práva, ktoré často bývajú v čase rozchodu s partnerom predmetom sporu. Obaja rodičia majú rovnaké rodičovské práva a povinnosti.
Keď hovoríme o rodičovských právach, vzťahujú sa tieto práva iba k maloletým deťom. Je síce všeobecným záujmom udržať rodinné vzťahy aj medzi dospelými členmi rodiny, ale rodič sa nemôže domáhať pri plnoletom dieťati, aby ho zastupoval ako zákonný zástupca, spravoval jeho majetky, zasahoval do jeho výchovy, zdravia a podobne. Inou kapitolou sú napríklad práva vyplývajúce z vyživovacej povinnosti (rodičov k deťom, detí k rodičom) alebo dedičské práva.
V prípade, ak sa jeden z rodičov domnieva, že mu druhý rodič upiera práva alebo naopak, ak jeden z rodičov vidí, že druhý rodič zanedbáva svoje povinnosti, je prvotným záujmom, aby si tento rozpor medzi sebou vyriešili prioritne dohodou. Ak k dohode nedôjde, môžu sa obrátiť na súd, aby za nich spor rozhodol. Zákon dokonca myslel aj na situácie, kedy výkon rodičovských práv a povinností treba upraviť, ale žiadny rodič návrh nepodá. Súd môže vo veciach týkajúcich sa maloletých rozhodnúť aj bez návrhu (ex offo), napríklad z podnetu úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.
Aké má rodič práva a povinnosti
Rodičovské práva a povinnosti sú natoľko obsiahle, že aj zákon ich definuje iba všeobecne a demonštratívne. Sú nimi najmä:
- právo a povinnosť starať sa o výchovu, zdravie a všestranný vývin maloletého dieťaťa, a to sústavne a dôsledne;
- právo dieťa zastupovať;
- právo a povinnosť spravovať majetok dieťaťa.
Základným princípom je, že výkon rodičovských práv a povinností ma byť v súlade s najlepším záujmom dieťaťa.
Tiež platí, že obaja rodičia sú si pri výkone rodičovských práv a povinností rovní. V našom právnom poriadku neplatí princíp “dieťa patrí matke”. Tiež otec nemôže v domnení, že je hlava rodiny, jednomyseľne rozhodovať o majetku dieťaťa. Rovnosť rodičov nie je ale možné vykladať formalisticky. A teda, že by obaja rodičia mali nárok na rovnaký čas s dieťaťom alebo že majú rovnaké rozhodovacie právomoci. Princíp rodičovských kompetencií je postavený na najlepšom záujme dieťaťa, a nie na rovnocennosti rodičov. Ak majú napríklad rodičia pri rozvode záujem o striedavú starostlivosť, skúma sa prednostne, či striedavá starostlivosť je v najlepšom záujme dieťaťa, nie či takéto riešenie sa zdá byť najspravodlivejším pre rodičov.
A preto, rozhodovanie o dieťati nemá byť vyjednávaním osobných záujmov rodičov, ale malo by sa maximálne približovať k diskusii rodičov o tom, čo považujú za najlepšie pre svoje dieťa. Nehľadá sa teda spravodlivosť pre rodičov, ale najlepšie riešenie pre dieťa.
Je samozrejmosťou, že ak jeden z rodičov zomrie, má obmedzenú spôsobilosť na právne úkony alebo mu boli obmedzené alebo pozastavené rodičovské práva a povinnosti súdom, tak všetky rodičovské práva a povinnosti vykonáva druhý rodič samostatne.
Výchova dieťaťa
Obaja rodičia majú rozhodujúcu úlohu vo výchove ich dieťaťa. Majú právo dieťa vychovávať v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením.
Čo sa výchovných prostriedkov týka, zákon o rodine hovorí, že rodičia môžu použiť primerané výchovné prostriedky. Kde je hranica medzi jednou za ucho a neprimeraným fyzickým trestom? Pri výchovných opatreniach v žiadnom prípade nemôže byť ohrozené zdravie, dôstojnosť, duševný, telesný a citový vývin dieťaťa. Tieto veci sú vždy posudzované individuálne, s ohľadom na situáciu, vek dieťaťa, rozumovú vyspelosť a ďalšie. Ak jednoročné dieťa, ktoré ešte nevie ovládať základné telesné funkcie, potrestáme troma fackami za rozliatie mlieka na koberec, jednoznačne nie je trest primeraný čo do ohrozenia zdravia, tak aj v rámci ďalšieho psychického vývinu.
Nezriedka sa stáva, že rodičia sa rozvedú a uzatvoria nové manželstvo. Nový manžel, ktorý nie je rodičom dieťaťa, sa podieľa na výchove dieťaťa, ak žijú spoločnej v domácnosti. Keďže priamo vplýva na výchovu, má vo výchove svoje miesto a voči výchove dieťaťa nesie čiastočnú zodpovednosť.
Alternatíva, že súd rozhodne za rodičov, by mala byť naozaj krajná. S rozhodnutím súdu nemusí byť spokojný žiadny rodič a v konečnom dôsledku takéto rozhodnutie nemusí byť ani v skutočnom záujme dieťaťa, keďže sudca rozhodne iba na základe informácií jemu dostupných. Tie sú najmä zo strany znepriatelených rodičov prekrútené, mylné, či emočné.
Zastupovanie maloletého dieťaťa
Často býva otáznou spôsobilosť na právne úkony detí. Ak príde desaťročné dieťa do potravín kúpiť rožky a maslo, nikto nemá dôvod pochybovať, že je spôsobilé na takýto právny úkon. Ak desaťročné dieťa príde na autosalón a chce kúpiť auto v hotovosti, predajca sa pravdepodobne zarazí.
Kde je teda hranica? Podľa občianskeho zákonníka majú maloleté deti spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti dieťaťa, zodpovedajúcej jeho veku. Je teda opäť na individuálnom posúdení, či dieťa môže alebo nemôže spraviť konkrétny právny úkon.
A práve pri úkonoch, na ktoré nemajú deti spôsobilosť, ich zastupujú rodičia ako zákonní zástupcovia. Toto rodičovské právo ale nie je neobmedzené. Ak by mohlo dôjsť k rozporu medzi právom rodiča a dieťaťa, súd určí dieťaťu kolízneho opatrovníka.
Na určenie kolízneho opatrovníka postačuje samotná možnosť rozporu záujmov. Nevyžaduje sa preukázanie jednoznačného rozporu záujmov. Kolízny opatrovník bude pri právnom úkone dieťa zastupovať. A pokiaľ kolízny opatrovník usúdi, že právny úkon bude v záujme dieťaťa, môže ho schváliť.
Správa majetku maloletého dieťaťa
Rodičia musia dieťaťu spravovať jeho majetok s náležitou starostlivosťou. Okrem zabezpečenia základných potrieb dieťaťa, by sa rodičia mali v rámci finančných možností pokúsiť vytvoriť dieťaťu aj úspory.
Ak dieťa dosiahne osemnásť rokov, rodičia mu majú do 30 dní odovzdať jeho majetok, ktorý mu počas neplnoletosti spravovali. Dieťa má dokonca právo požiadať rodičov o vyúčtovanie, týkajúce sa jeho majetku.
Čo ale v prípade, ak je maloleté dieťa bohatšie ako rodičia? Napríklad, keď zdedí značný majetok? Zákon v takom prípade dáva možnosť rodičom čiastočne použiť majetok dieťaťa na uspokojovanie potrieb rodiny.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú dieťaťom
Súčasťou rodičovských práv a povinností je povinnosť vykonávať nad dieťaťom dohľad. To sa prejavuje aj v spoluzodpovednosti za škodu, ktorú dieťa spôsobilo.
Maloletý alebo ten, kto je postihnutý duševnou poruchou, zodpovedá za škodu ním spôsobenú, ak je schopný ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky; spoločne a nerozdielne s ním zodpovedá, kto je povinný vykonávať nad ním dohľad. Ak ten, kto spôsobí škodu, pre maloletosť alebo pre duševnú poruchu nie je schopný ovládnuť svoje konanie alebo posúdiť jeho následky, zodpovedá za škodu ten, kto je povinný vykonávať nad ním dohľad. Kto je povinný vykonávať dohľad, zbaví sa zodpovednosti, ak preukáže, že náležitý dohľad nezanedbal. § 422 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
Náležitým dohľadom, nemožno rozumieť taký dohľad, ktorý by bol za normálnych okolností osobami dohľadom povinnými vykonávaný stále, nepretržite a bezprostredne („na každom kroku“), pretože v takom prípade by bolo zákonom predpokladané ospravedlnenie zodpovednosti týchto osôb prakticky vylúčené. Pri úvahe o tom, či osoby dohľadom povinné nezanedbali náležitý dohľad, je nutné vziať ohľad aj na niektoré okolnosti týkajúce sa osoby podliehajúcej dohľadu, napr. vek, povahové vlastnosti a celkové správanie maloletého dieťaťa. (z rozhodnutia Krajského súdu Žilina, sp. zn. 6Co/169/2019)
Rozhodovanie súdu pri nezhode rodičov
Stáva sa, že rodičia sa nezhodnú na podstatných veciach, týkajúcich sa dieťaťa. Napríklad o tom, že sa s dieťaťom presťahujú do zahraničia, o jeho občianstve, pri rozhodovaní týkajúcom sa poskytnutia zdravotnej starostlivosti (napr. udelenie súhlasu na operáciu), o príprave na budúce povolanie. V takom prípade sa jeden z rodičov môže obrátiť na súd a ten autoritatívne rozhodne na základe dostupných informácií, dôkazov a vlastnej úvahy sudcu.
Obmedzenie, pozastavenie a pozbavenie výkonu rodičovských práv a povinností
Ak má rodič vážnu prekážku, ktorá mu bráni pri výkone rodičovských práv a povinností, súd môže pozastaviť výkon týchto práv a povinností, ak by to bolo v záujme dieťaťa.
V prípadoch, keď rodičia žijú neusporiadaným životom, riadne nevychovávajú dieťa, alebo svoje rodičovské práva a povinnosti nevykonávajú vôbec, súd môže iba čiastočne obmedziť výkon ich rodičovské práva.
Príkladom môže byť rodič závislý na alkohole. Ak mu jeho závislosť neumožňuje plne vykonávať svoje rodičovské povinnosti, súd môže výkon rodičovských práv a povinností obmedziť tak, že určí rozsah práv a povinností, ktoré obmedzuje. Napríklad rodič nebude spravovať majetok maloletého, ale jeho rodičovské právo vychovávať dieťa zostane zachované v čase, kedy bude s dieťaťom v osobnom styku.
V neposlednom rade, ak rodič zneužíva svoje rodičovské práva a povinnosti (napríklad týraním, zneužívaním, zanedbávaním alebo iným zlým zaobchádzaním) alebo výkon rodičovských práv a povinností napriek predchádzajúcim upozorneniam závažným spôsobom zanedbáva, súd môže rodiča výkonu rodičovských práv pozbaviť.
Je potrebné brať do úvahy, že súd v rámci obmedzenia, pozastavenia alebo pozbavenia upravuje výkon rodičovských práv a povinností, nie samotné rodičovské práva a povinnosti. Rodičovské práva a povinnosti teda zostávajú zachované, no rodič ich nemôže vykonávať (v rozsahu súdnej úpravy).
Rodičovská dohoda c/a rozhodnutie súdu
Zákon o rodine je písaný veľmi všeobecne a abstraktne, keďže každý prípad je nevyhnutné posúdiť individuálne. Nie je možné v zákone napríklad ustanoviť, že v prípade rozvodu sa o dieťa bude starať matka, lebo matky sú lepší rodičia.
Zákon ale vždy uprednostňuje dohodu rodičov, ktorá podlieha schváleniu súdu. Je to z dôvodu, aby súd mohol posúdiť, či je takáto dohoda v záujme dieťaťa.
Alternatíva, že súd za rodičov rozhodne, by mala byť naozaj krajná. S rozhodnutím súdu nemusí byť spokojný žiadny rodič a v konečnom dôsledku takéto rozhodnutie nemusí byť ani v skutočnom záujme dieťaťa, keďže sudca rozhodne iba na základe informácií jemu dostupných. Tie sú najmä zo strany znepriatelených rodičov prekrútené, mylné, či emočné.
Mediácia v prípade úpravy výkonu rodičovských práv a povinností
Nielen z dôvodu časovej a finančnej náročnosti súdneho konania, ale najmä z dôvodu snahy o minimalizáciu dopadu rozvodu/rozchodu a odluky rodičov na dieťa, rodičia využívajú mediačné služby za účelom dosiahnutia rodičovskej dohody. Prípadná dohoda, ktorá by bola výsledkom mediácie, je z právneho hľadiska záväzná. Aby bola aj vykonateľná, vyžaduje sa schválenie súdom. Súd tieto dohody posudzuje z pohľadu, či sú v záujme maloletých detí a či neodporujú zákonu.
Mediátor v týchto mediačných konaniach vystupuje v pozícii osoby, ktorá zabezpečuje komunikáciu medzi rodičmi a vytvára vhodné podmienky k dosiahnutiu dohody. Mediátor môže mať pre rodičov aj prínos odborný. Nielen z pohľadu nezávislej osoby, ktorá rodičov usmerňuje k dosiahnutiu dohody v rámci procesu mediácie. So súhlasom oboch rodičov môže mediátor vysloviť aj svoj odborný názor a pohľad na vec, prípadne môže mediátor navrhnúť určité spôsoby riešenia. Týmito návrhmi mediátora rodičia nie sú viazaní a nemusia prijať ním navrhované riešenie.
Návrh na mimosúdne riešenie
V prípade, ak spor hrozí alebo už existuje, vo väčšine prípadov sa dá urovnať dohodou. Ak druhá strana nekomunikuje alebo odmieta riešiť samotný spor, je možné jej navrhnúť mediáciu, ako spôsob mimosúdneho riešenia sporov za účasti tretej, nezávislej a nestrannej osoby – mediátora.
V prípade, ak protistrana na návrh mediácie nereaguje alebo nie je možné jej takýto návrh priamo doručiť, je možné osloviť mediátora so žiadosťou o zaslanie výzvy na mediáciu protistrane. Mediátor v takom prípade priamo oslovuje protistranu a v prípade obojstranného súhlasu s mediáciou dojedná podmienky Dohody o začatí mediácie. Ak s mediáciou nesúhlasí alebo na výzvu mediátora nereaguje, mediátor vystaví správu o pokuse o mimosúdnu dohodu.
Neodkladné opatrenie súdu (predbežné opatrenie)
Súdne konania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a o stanovení výšky výživného sú spravidla časovo náročné, najmä z dôvodu potreby dokazovania psychologickými posudkami. Neodkladné opatrenie súdu (v minulosti predbežné opatrenie) má opodstatnenie, ak sa predpokladá dlhšia doba do vydania konečného rozhodnutia.
Je tak i preto, aby tu zverenie alebo ponechanie maloletého dieťaťa v starostlivosti jedného z rodičov nebolo založené na svojvôli a aby nedochádzalo ani k faktickému zneužívaniu nedostatku úpravy práve tým rodičom, ktorý má dieťa v starostlivosti a ktorý, nebyť čo i len dočasnej úpravy výkonu rodičovských práv a povinností, by mohol svoju ochotu umožniť druhému rodičovi podiel na výchove dieťaťa podmieňovať či už splnením celkom nesplniteľných, alebo pre druhého rodičia z určitého dôvodu neakceptovateľných podmienok. (Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 586/2014)
Podľa § 366 Civilného mimosporového poriadku môže súd nariadiť neodkladným opatrením platiť výživné v nevyhnutnej miere. Podľa § 367 Civilného mimosporového poriadku môže súd nariadiť neodkladným opatrením, aby ten, kto má maloletého pri sebe, maloletého odovzdal do starostlivosti toho, koho označí súd, alebo do striedavej osobnej starostlivosti. O návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia rozhodne súd najneskôr do siedmich dní od doručenia návrhu. V tejto lehote súd uznesenie vyhotoví.
§ 324 Civilného sporového poriadku uvádza, že pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie. Neodkladné opatrenie súd nariadi iba za predpokladu, ak sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením.
