1. Kto môže podať návrh na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti?

Spravidla tak robia rodičia dieťaťa, ktorí sa rozvádzajú, rozchádzajú alebo iba odlučujú a o dieťa sa už nevedia starať ako doposiaľ.

Podnet súdu na úpravu ale môže prísť aj od inej osoby. Ten kto podnet podáva nemusí byť označený ako osoba, ktorej má byť dieťa zverené.

2. Aká sú možnosti zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti?

Zákon pozná tri základné možnosti zverenia – a to do výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov, do striedavej osobnej starostlivosti alebo do spoločne osobnej starostlivosti oboch rodičov.

Okrem toho existujú možnosti náhradnej osobnej starostlivosti, ak rodičia nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť svojmu dieťaťu starostlivosť. Je ňou náhradná osobná starostlivosť, pestúnska starostlivosť alebo ústavná starostlivosť.

V neposlednom rade zákon o rodine pozná inštitút osvojenia (adopcia), kedy nie je dieťa zverená do osobnej starostlivosti, ale vzniká rovnaký vzťah medzi osvojiteľom a osvojencom, ako medzi rodičmi a dieťaťom. A teda do pozície rodiča sa stavia adoptívny rodič a biologický rodič prestáva byť právne rodičom.

3. Aký je rozdiel medzi zverením dieťaťa a úpravou výkonu rodičovských práv a povinností?

Úprava výkonu rodičovských práv a povinností je širší pojem, pod ktorý sa zaraďuje aj zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti. Okrem toho sa upravuje aj zastupovanie dieťaťa, správa jeho majetku a ďalšie otázky, ktoré s výchovou dieťaťa súvisia alebo ktorých úpravu si daný prípad vyžaduje.

4. Ako prebieha konanie o zverení dieťaťa?

Je to závislé najmä od konkrétneho prípadu. V každom prípade ale súd potrebuje mať preukázané, že navrhovaná úprava je v najlepšom záujme dieťaťa a že neprimerane nezasahuje do jeho práv alebo do práv rodičov.

Podstatným rozdielom sa stáva, či je návrh na zverenie dieťaťa podložený dohodou rodičov alebo ide o jednostranný návrh, voči ktorému bude druhý rodič namietať. V prvom prípade súd spravidla dohodu rodičov schváli, ak neodporuje najlepšiemu záujmu dieťaťa.

V druhom prípade súd zisťuje skutočný stav, pričom nie je viazaný návrhmi rodičov. Ako podklad pre rozhodnutie spravidla slúži správa a výpoveď kolízneho opatrovníka určeného dieťaťu a nezriedka psychologický znalecký posudok rodičov a dieťaťa.

Keďže druhá alternatíva je nielen časovo a finančne náročnejšia, ale najmä zaťažujúca pre dieťa, súd má povinnosť účastníkov viesť k zmierlivému riešeniu. Ak je to účelné a umožňujú to okolnosti prejednávanej veci, môže súd účastníkov vyzvať, aby sa o zmierne riešenie pokúsili mediáciou.

5. Ak ide o zložitejší prípad, je vhodnejšie osloviť advokáta alebo mediátora?

Vždy odporúčame osloviť oboch. Ich úlohy a postavenie sa značne líši a z povahy ich postavenia sa nemôžu suplovať. Advokát je právnym poradcom a zástupcom jedného z rodičov, pričom má povinnosť presadzovať jeho záujmy a práva. Naproti tomu mediátor je nezávislá a nestranná osoba, ktorá má oboch rodičov viesť k zmierlivému riešeniu a k dohode. Mediačná dohoda v týchto prípadoch slúži ako podklad pre rozhodnutie súdu.

6. Je lepšie využiť mediáciu priamo na súde alebo služby súkromného mediátora?

Je nevyhnutné zdôrazniť, že na žiadnom súde nepôsobí mediátor (s výnimkou probačných a mediačných úradníkov v trestných veciach). Mediátori sú viazaní zákonom o mediácii a podľa tohto zákona sú nezávislými podnikateľmi, ktorí vykonávajú mediačné služby. Pre tento dôvod je vylúčené, aby boli zároveň zamestnancami súdu.

Niekoľko rokov ale na vybraných poručených súdoch funguje tzv. koordinátor, ktorý je vyšším súdnym úradníkom a zamestnancom súdu. Jeho základnou úlohou by mala byť edukácia rodičov v rámci možností dosiahnutia rodičovskej dohody, prípadne môže rodičom s dohodou priamo pomôcť. Napriek tomu nie je možné takéhoto zamestnanca súdu nazvať mediátorom, resp. s mediátorom zameniť. Nespĺňa zákonné podmienky pre výkon mediačnej činnosti, nie je nezávislým a konanie pred koordinátorom nie je viazané zákonnou mlčanlivosťou.

7. Koľko trvajú súdne konania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností?

To závisí najmä od schopnosti rodičov dosiahnuť dohodu. Ak ju dosiahnu sami alebo za pomoci mediátora, súdne konania bývajú spravidla rýchle a ukončené na prvom pojednávaní. Preto dĺžka súdneho konania sa spravidla zhoduje s časovými možnosťami sudcu, kedy môže poskytnúť termín prvého pojednávania.

Ak dohoda nie je dosiahnutá a sudca musí autoritatívne rozhodnúť, konanie sa značne predlžuje o čas potrebný na obstaranie podkladov (najmä psychologických posudkov), čo súdne konanie predĺži o mesiace. Zároveň sa zvyšujú náklady súdneho konania, ktoré znášajú rodičia.