Porušenie dobrých mravov v rozhodovanom prípade nemožno vykladať extenzívne, teda akékoľvek konanie nemožno pod tento pojem podriadiť. Prípadná nevera je porušením zákona v manželskom spolužití, je aj sankcionovaná. Ak dve osoby žijú vo vzťahu mimo manželstva, nemôžu očakávať ochranu, ktorá je upravená v Zákone o rodine. Veď často práve z dôvodu vyhnutia sa povinnostiam upraveným v Zákone o rodine muž a žena neuzatvoria manželstvo, keď už vopred kalkulujú s problémami pri rozchode, aby sa vyhli rozvodovému konaniu, majetkovým sporom. Manželský zväzok predpokladá trvalosť a zodpovednosť, vzťah druha a družky je nezáväzný a voľnejší. Nevera medzi nemanželmi nemôže požívať takú ochranu ako v manželskom zväzku. Zákon pojem dobrých mravov spája s inými skutkovými okolnosťami založenými na skutočných morálnych hodnotách, čomu nasvedčuje aj bohatá judikatúra a prax súdov. Ak žalobkyňa zakladá svoje tvrdenia na tzv. partnerskej vernosti a v prípade jej porušenia odvodzuje v zmysle § 630 OZ nárok na vrátenie daru poukazujúc na porušenie dobrých mravov, nemožno s týmto tvrdením súhlasiť a priznať mu ochranu. V praktickej rovine teda ide o hrubé porušenie dobrých mravov napríklad vtedy, ak sa obdarovaný dopúšťa fyzického násilia, hrubých urážok a pod. voči darcovi alebo členom jeho rodiny. Pokiaľ by súd prihliadol na výklad žalobkyne, potom by žalovaný bol v pozícii „rukojemníka“ vzťahu a nikdy by nemohol „opustiť“ žalobkyňu pre hrozbu straty bývania, majetku.

Len zo skutočnosti, že manželia určitú dobu nežijú v spoločnej domácnosti, nemožno ešte usudzovať, že ich manželstvo prestalo plniť svoju spoločenskú funkciu. Pri posudzovaní tejto otázky treba vychádzať zo zásad Zákona o rodine (zákon 94/1963 Zb.) a vzťahy medzi manželmi posudzovať ako v rozvodovom konaní. Treba skúmať, či vzťahy medzi manželmi boli tak vážne rozvrátené, že manželstvo nemohlo plniť svoj spoločenský účel.

Manžel, ktorý za trvania manželstva užíva byt v dome, ktorého vlastníkom je druhý z manželov, odvodzuje svoje právo v tomto byte bývať od existujúceho rodinnoprávneho vzťahu, lebo obsah tohto vzťahu je okrem iného tvorený povinnosťou manželov žiť spolu a vzájomnou vyživovacou povinnosťou manželov. Na tomto základe má manžel – nevlastník právo bývať so svojím manželom v byte nachádzajúcom sa v dome vo vlastníctve druhého manžela a druhý manžel (vlastník) má povinnosť mu toto bývanie (užívanie bytu) umožniť.

Rozvodom manželstva uvedený právny dôvod bývania zaniká a manžel (vlastník) sa môže domáhať vypratania bytu podľa § 126 ods. 1 OZ. Nárok na bytovú náhradu rozvedeného manžela, ktorému rozvodom manželstva zanikol právny dôvod užívania bytu vo vlastníctve druhého manžela, a ktorý je preto povinný byt vypratať, nie je v Občianskom zákonníku výslovne upravený, to však neznamená, že rozvedenému manželovi v takom prípade bytová náhrada nepatrí. Jeho právne postavenie pri zániku jeho právneho dôvodu bývania, musí byť posúdené analogicky (§ 853 OZ) podľa toho ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje právne vzťahy svojím obsahom a účelom najbližšie. Týmto ustanovením je § 713 ods. 1 OZ upravujúci nárok na bytovú náhradu rozvedeného manžela, ktorého právny dôvod užívania bytu bol, rovnako ako v prípade manžela užívajúceho byt v dome vo vlastníctve druhého z manželov, za trvania manželstva odvodený od existencie manželstva a ktorému rozvodom tento právny dôvod bývania zanikol.