Dedičstvo a Dedenie

Ak niekto zomrie, v rámci dedičského konania sa nazýva poručiteľom. Zo zákona sa v prípade smrti každej osoby začína dedičské konanie, na ktorom sa zisťuje rozsah majetku a dlhov, okruh dedičov a spôsob rozdelenia dedičstva.

Dedičské právo je upravené v Občianskom zákonníku a samotný proces konania o dedičstve v Civilnom mimosporovom poriadku.

V prípade, ak hrozí dedičský spor, vo väčšine prípadov sa dá urovnať dohodou. Ak druhá strana nekomunikuje alebo odmieta riešiť samotný spor, je možné jej navrhnúť mediáciu, ako spôsob mimosúdneho riešenia sporov za účasti tretej, nezávislej a nestrannej osoby – mediátora.

Základné zásady dedičského práva

Základnou zásadou dedenia je, že sa majú zachovať majetkové hodnoty, ktoré poručiteľa za svojho života vytvoril. Preto všetok majetok, ktorý za života nadobudneme a zhodnotíme, nemá prepadnúť po smrti štátu, ale má slúžiť na zabezpečenie rodiny a blízkych. Na tomto princípe je postavený zákon a každý má možnosť za života túto zásadu prelomiť a povedať, že nechce aby majetok zdedila jeho najbližšia rodina, ale aby majetok pripadol napríklad kamarátovi, štátu, neziskovej organizácii.

Ďalšou zásadou je, že sa majetok nadobúda už okamihom smrti, nie až rozhodnutím súdu alebo notára v dedičskom konaní.

Zásadou tiež je, že ako dedič vstupujem do všetkých práv a povinností poručiteľa, po ktorom dedím. Znamená to, že ak zdedím byt, na ktorý si poručiteľ zobral hypotekárny úver, dedím jednak byt ako majetok, ale vstupujem aj do zmluvného vzťahu s bankou a som povinný úver riadne splatiť. Nemôžeme preto oddeliť dlhy od majetku.

Aj keď na Slovensku nie je spísanie závetu až tak rozšírené a väčšinou sa dedí podľa zákonných pravidiel, platí zásada, že vyjadrenie poslednej vôle poručiteľa v závete má prednosť pred zákonnou úpravou. Samozrejme, že aj spísanie závetu má svoje pravidlá. Okrem právneho pojmu „závet“ tiež používame pojmy ako testament alebo posledná vôľa.

Tiež máme zásadu rodinnej postupnosti. Opäť sa nám prejavuje, že zákon podporuje zachovanie rodinných väzieb. Ak dedič z nejakého dôvodu nededí, na jeho miesto nastupuje jeho potomok. Teda ak napríklad dieťa poručiteľa odmietne dedičstvo, toto dedičstvo nadobudne vnuk poručiteľa, teda dieťa toho, kto dedičstvo odmietol.

Kto je dedič

Ak chceme byť dedičom, musíme na to v prvom rade mať právny dôvod. Buď nás poručiteľ ako dediča uviedol v závete alebo s nami ako s dedičom počíta samotný zákon. Ako dedič dokonca nemusí byť určená iba fyzická osoba, ale aj právnická osoba alebo štát. Preto keď spisujeme závet, môžeme všetko odkázať napríklad neziskovej organizácii.

Dedičom pritom môže byť iba niekto, kto je považovaný za subjekt práva. Zjednodušene povedané, subjektom práva je iba žijúca osoba  alebo existujúca právnická osoba. Ak by niekto počas života napísal závet, že všetko má zdediť nezisková organizácia a táto organizácia v čase smrti poručiteľa už nebude existovať, dedilo by sa z iného titulu ako zo závetu.

Počaté dieťa ako oprávnený dedič

Ojedinelým prípadom je situácia, kedy by poručiteľ pred smrťou počal dieťa ale to by v čase smrti ešte nebolo na svete. Rozhodujúce, či by aj toto nenarodené dieťa bolo dedičom by bolo, či sa toto dieťa narodí živé. Ak by sa živé nenarodilo, v dedičskom konaní by sa naň vôbec neprihliadalo, lebo ani právo nenarodený plod nepovažuje za subjekt práva. Ak by sa ale dieťa narodilo považovalo by sa za subjekt práva a bolo by platným dedičom. Ako sme už uviedli, niektoré práva sa nededia, ale prechádzajú smrťou na osoby z iného titulu ako z titulu dedenia. Napríklad nároky zo životnej poistky, alebo mzdové nároky. Aj keď v konečnom dôsledku sa osoby môžu zhodovať, napr. manželka aj dedí celý majetok, aj je uvedená ako oprávnená osoba zo životnej poistky, rámci týchto iných nárokov sa nepovažuje za dediča.

Skupiny dedičov – dedenie podľa zákona

Dedí sa buď zo zákona, zo závetu, alebo kombináciou. Každý má právo zanechať závet, v ktorom vyjadrí poslednú vôľu, ako má byť naložené jeho majetkom po smrti. Taktiež možno v závete rozhodnúť iba o časti majetku. V prípade, ak závet nebol zanechaný alebo v závete bolo rozhodnuté iba o časti dedičstva, dedí sa podľa zákonných pravidiel.

Dedičské skupiny

Zákon vytvoril štyri dedičské skupiny. V prípade, ak nie je možné dedičstvo rozdeliť medzi dedičov definovaných v prvej skupine, rozhoduje sa podľa nasledujúcej.

Prvá skupina dedičov

V prvej skupine dedia deti a manžel poručiteľa (toho, kto zomrel). Všetci dostanú z dedičstva rovným dielom. Od dedičského podielu manžela treba odlíšiť podiel z bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Ak by z akéhokoľvek dôvodu nededilo niektoré dieťa, jeho podiel zdedí jeho potomok, tzn. vnúča poručiteľa. Ak je viac potomkov po dieťati poručiteľa, ktoré nededí, uvoľnený podiel je medzi nich rozdelený rovnakým dielom.

Ak by poručiteľ mal dieťa ale nemal manžela, postupuje sa podľa pravidiel v prvej dedičskej skupiny. Ak by ale mal manžela ale nemá deti, postupuje sa podľa pravidiel druhej dedičskej skupiny.

Druhá skupiny dedičov

V druhej skupine dedia:

• manžel poručiteľa
• poručiteľovi rodičia
• osoby, ktoré žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a starali sa o spoločnú domácnosť, alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa (napr. druh, družka)

V druhej skupine je manžel zvýhodnený. Podľa zákona musí dostať najmenej polovicu dedičstva. Ostatní si zvyšok delia rovným dielom.

Na rozdiel od prvej skupiny, v tejto skupine môže manžel dediť aj celé dedičstvo. Ak poručiteľ nemal deti (tzn. neprichádza do úvahy dedenie podľa prvej skupiny), ale nemal už ani rodičov, ani žiadne blízke osoby v spoločnej domácnosti, manžel je výlučným dedičom. Rovnaké pravidlo platí pre rodiča, ktorý tiež môže dediť samostatne.

Blízka osoba ale dediť samostatne v druhej skupine nemôže.

Tretia dedičská skupina

Do tretej skupiny opäť patria blízke osoby, ktoré žili s poručiteľom aspoň rok pred smrťou v spoločnej domácnosti a spolu sa starali o domácnosť alebo boli výživou odkázané na poručiteľa a poručiteľovi súrodenci. Ak by súrodenci poručiteľa z nejakého dôvodu nededili, dedia ich deti.

Štvrtá dedičská skupina

Ak by sa nenašiel žiadny dedič, ktorý by patril do prvých troch skupín, dedičstvo pripadne prarodičom poručiteľa, prípadne deťom alebo ďalším potomkom prarodičov, ak by z nejakého dôvodu nededili.

Dedičstvo, ktoré pripadlo štátu

Napriek širokému okruhu dedičov podľa dedičských skupín, môže nastať situácia, kedy neexistuje žiadny spôsobilý dedič podľa zákona, ani žiadny závetný dedič. Prípadne, aj keď oprávnený dedič dedičstvo odmietol.

Vtedy majetok po poručiteľovi pripadne štátu.

Vydedenie a dôvody na vydedenie

Jednou z najpodstatnejších častí dedičského práva je vydedenie. Zákon nám dáva pár možností, ako prejaviť vôľu v rámci dedičského práva. Práve vydedenie a závet sú dva úkony, ktoré môžem spraviť za života pre prípad smrti. Preto je ich viac než potrebné poriadne pochopiť a formálne dobre spísať.

Vo všeobecnosti ale máme jedno veľké obmedzenie. A to je práve možnosť rozhodnúť o veľkosti dedičského podielu našich detí a o tom, či vôbec budú dediť. Naše deti sú totiž v postavení môj majetok zdedí manželka a deti po mne dediť nebudú, bol by takýto závet čiastočne neplatný.

Za potomkov, teda deti, považuje zákon všetky biologické deti, dokonca aj tie osvojené/adoptované. Za deti sa samozrejme považujú aj plnoleté deti, v zmysle potomci. Ak máme z predošlého manželstva dve deti, za súčasného manželstva máme jedno dieťa, tak máme dokopy troch neopomenuteľných dedičov. Ak naša súčasná manželka má ďalšie dve deti z predošlého manželstva, ale z právneho hľadiska sme si ich neosvojili, napriek tomu, že k nim máme možno väčší citový vzťah ako k biologickým deťom, ktoré ani nepoznáme, z pohľadu práva nie sú našimi neopomenuteľnými dedičmi.

Pri vydedení hovoríme výlučne o deťoch, a nie o ostatných dedičoch. Je to z jednoduchého dôvodu. Ostatných dedičov, napríklad manželku, rodičov, súrodencov, netreba vydeďovať, lebo nie sú neopomenuteľnými dedičmi. Jednoducho v závete určíme, komu aký podiel má z dedičstva pripadnúť a nemusíme sa zaoberať vydeďovaním. Vydediť preto môžeme iba svoje dieťa.

Na čo majú naše deti zo zákona právo? Každé maloleté dieťa, má právo na to, čo by zo zákona malo ako dedič právo. Ak sa jedná o plnoleté deti, tie majú nárok na polovicu zákonného podielu. K výpočtu týchto zákonných podielov sa dostaneme v časti k dedeniu zo zákona.

Ak by sme teda svoje deti chceli o tento podiel pripraviť, museli by sme ich vydediť. A to môžeme spraviť jedine vydedením zo zákonných dôvodov a zákonnou formou. Forma, ktorú musí mať listina o vydedení, je totožná s formou závetu.

Čo sa dôvodov týka, zákon pozná štyri dôvody na vydedenie dieťaťa:

1. ak v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, starobe alebo iných závažných prípadoch;
2. ak o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, aký by potomok mal prejavovať;
3. ak bol odsúdený pre úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka;
4. ak vedie trvalo neusporiadaný život.

Podstatnou časťou vydedenia je aj, či sa toto vydedenie má vzťahovať ja na potomkov dieťaťa. Ak to vo vydedení neuvedieme, dedičský podiel vydedeného dieťaťa zdedia jeho deti. Ak napríklad vydedíme svojho syna za to, že vedie neusporiadaný život, ale neuvedieme, že sa toto vydedenie vzťahuje aj na jeho deti, naše vnúčatá zdedia tento uvoľnený dedičský podiel.

Podstatou vydedenia je okrem formálnych náležitostí, že dôvody musia byť skutočné. Nestačí stroho uviesť, že dedič vedie neusporiadaný život. Alebo že neprejavuje o nás záujem. Nároky vydedených potomkov bývajú najčastejšie predmetom súdnych sporov, kedy sa tento vydedený dedič domáha určenia neplatnosti vydedenia. A z tohto dôvodu býva dedičské konanie prerušené a naťahované. Malo by byť v záujme každého, kto spisuje závet alebo listinu o vydedení, aby tieto listiny spísal formálne aj obsahovo riadne a hlavne preukázateľne. Lepšie tým vysvetlí svoje dôvody a minimálne uľahčí dokazovanie v súdnom konaní.

Práve pri vydedení odporúčam poradiť sa s právnikom a zhodnotiť reálne možnosti vydedenia a riziká možnej neplatnosti.

Neposkytnutie pomoci

Jedným z dôvodov, prečo môžeme svoje dieťa vydediť je, že nám v rozpore s dobrými mravmi neposkytlo potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch. Je to asi najdiskutabilnejších dôvod vydedenia, keďže je na subjektívnom posúdení čo je to potrebná pomoc, ako aj čo je to „v rozpore s dobrými mravmi“. Bude potrebné zohľadniť reálnu možnosť dieťaťa poskytnúť poručiteľovi pomoc a tiež to, či vedel, že jeho rodič potrebuje pomoc.

Ak dieťa napríklad žije v zahraničí a jeho rodič má zhoršený zdravotný stav, samotný fakt, že sa dieťa nevráti na Slovensko starať sa o dlhodobo chorého rodiča, nezakladá dôvod na vydedenie. Potrebnú pomoc možno zabezpečiť aj finančnou podporou na opatrovateľku alebo opatrovateľské zariadenie. Tiež, ak je viacero detí a jedno z nich sa stará o rodiča, toto automaticky nie je dôvod na vydedenie zvyšných detí. Samozrejme, toto dieťa môže mať aj určité finančné nároky voči zvyšným deťom za to, že opatruje spoločného rodiča a tým pádom prichádza o príjem.

Ďalšou podmienkou je, že poskytnutie pomoci je aj v možnostiach dieťaťa. Ak samotné dieťa je invalidné, nemožno od neho spravodlivo žiadať či už osobnú alebo finančnú pomoc. A v neposlednom rade sú to dobré mravy. Dôvodom na vydedenie je, ak je neposkytnutie pomoci v rozpore s dobrými mravmi. Zákon na dobré mravy často odkazuje, ale priamo ich nedefinuje. Dobré mravy sú akýmsi merítkom morálneho hodnotenia situácie podľa aktuálnych pravidiel poctivého správania a slušnosti. Dobré mravy sú ťažko definovateľné a v konečnej inštancii prislúcha súdu posúdiť konanie, či bolo alebo nebolo v súlade s dobrými mravmi. Príkladom by mohol byť prípad dieťaťa, ktoré bolo v detstve týrané rodičom. Neposkytnutie potrebnej pomoci takémuto rodičovi by určite nemohlo byť považované za rozporné s dobrými mravmi.

V neposledom rade je dôležité, či poručiteľ pomoc neodmietal. Ak sa dieťa pokúšalo poskytnúť pomoc rodičovi, a ten ju odmieta, nie je toto dôvod na vydedenie.

Neprejavovaný záujem

Ďalší dôvod, prečo môžeme potomka vydediť je, že o nás ako rodiča dlhodobo neprejavuje záujem. Nielen hraný, ale ozajstný, taký aký by dieťa o rodiča prejavovať malo. Opäť je to veľmi všeobecná podmienka a bude treba dobre zhodnotiť, či mám alebo nemám dôvod na vydedenie dieťaťa. Ak by sme dieťa chceli vydediť a z toho dôvodu by sme začali odmietať jeho návštevy a akýkoľvek iný kontakt, dôvod na vydedenie nebudeme mať. Dieťa totiž záujem prejavuje, ale my ho odmietame.

Nezaujímať sa o svojho rodiča musí tiež dlhodobo. Krátkodobé hluché obdobia nezakladajú dôvod na vydedenie. Pozabudnutie na narodeniny rodiča nezakladá dôvod na vydedenie. Ak svoje dieťa ale pätnásť rokov nevidíme a nepočujeme o ňom z dôvodu, že nemá o svojho rodiča najmenší záujem, bez akýchkoľvek pochybností môžeme dieťa vydediť. Netreba v listine o vydedení zabúdať na detailnú špecifikáciu dôvodov na vydedenie.

Tiež sa stávali prípady, kedy rodič hneď po narodení odvrhol dieťa (napríklad otec, ktorý je otcom iba na rodnom liste) a toto svoje dieťa neskôr vydedí. Otec v takomto prípade nemá dôvod na vydedenie, keďže nezáujem dieťaťa vyvolal on sám.

Odsúdenie za trestný čin

Tretím dôvodom na vydedenie, najjednoduchšie dokázaným, je odsúdenie minimálne na jeden rok za úmyselný trestný čin. Pri tomto dôvode na vydedenie nie je potrebné nič dokazovať ani preukazovať, keďže fakt, že bolo dieťa odsúdené sa dá jednoducho zistiť. Tento trestný čin dokonca nemusel ani smerovať na poručiteľa alebo jeho rodinu, ako je to pri dedičskej nespôsobilosti. Nie je dôležité ani to, či vydedený dostal iba podmienečný trest, alebo nepodmienečný.

Základnými podmienkami ale sú, že ak spisujeme listinu o vydedení, tak naše dieťa už muselo byť odsúdené. Nestačí, že je trestne stíhané a odsúdené by bolo až dodatočne. Tiež sa musí jednať o úmyselný trestný čin. To sú tie trestné činy, pri ktorých máme úmysel trestný čin spáchať. Neradia sa tam trestné činy z nedbanlivosti, ako napríklad, ak na prechode pre chodcov neúmyselne niekoho zrazíme, ale inak bez úmyslu niekomu ublížime. Aj neúmyselné prehrešky sú trestnými činmi, ale v rámci dedičského práva nie sú dôvodom na vydedenie. A nakoniec, vydedené dieťa musí byť odsúdené na trest odňatia slobody minimálne na jeden rok. Ak by bolo dieťa síce odsúdené, ale iba na pol roka väzenia, alebo na peňažný trest, nemáme dôvod vydediť ho.

Trvalo neusporiadaný život

Štvrtým, a posledným dôvodom na vydedenie je, ak dedič vedie trvalo neusporiadaný život. Tento dôvod na vydedenie je v zákon, aby poručiteľ mohol ochrániť dedičstvo pre tým, že by ho prípadný dedič použil na svoje neresti. Hazard, drogy, alkohol, dlžoby a iné. Musí ísť pritom o dlhodobý stav, kedy nie je predpoklad, že sa situácia zlepší. Krátkodobé a jednorazové prešľapy nie sú dôvodom na vydedenie.

Ak dieťa závislé na alkohole absolvuje liečenie a dlhšiu dobu vedie normálny život, už by pod tento dôvod pravdepodobne nespadalo. Ak by ale absolvovalo desiaty krát liečenie a je viac než zrejmé, že opäť sa k závislosti vráti, možno to považovať za trvalý stav. Vždy by to bolo ale na individuálnom a dôkladnom posúdení situácie. Toto vydedené dieťa sa vždy môže obrátiť na súd, aby rozhodol o platnosti vydedenia.

Rozšírenie vydedenia aj na vnukov

Ak chceme, aby sa vydedenie vzťahovalo aj na potomkov vydedeného dieťaťa, tzn. vnukov, je to potrebné priamo vo vydedení uviesť. V opačnom prípade by podiel vydedeného potomka prešiel na jeho deti.

Čiastočné vydedenie

Ak máme zákonný dôvod na vydedenie svojho potomka, môžeme ho vydediť úplne, alebo iba čiastočne. Ak napríklad má zo zákona nárok na štvrtinu môjho majetku, vydedím ho, ale iba čiastočne, a priznám mu iba osminu.

Čiastočné vydedenie ale neznamená, že mám iba čiastočný dôvod na vydedenie, napríklad že vedie iba sčasti neusporiadaný život. Dôvod na vydedenie musí byť zrejmý a preukázateľný, a ako poručiteľ máme právo rozhodnúť sa, či potomka vydedíme úplne alebo iba v určitej časti.

Ako niekoho vydediť

Ak chceme svojich potomkov vydediť, a tak ich zbaviť nároku na dedičstvo, musíme o tom spísať listinu o vydedení. Vydedenie môžeme uviesť aj priamo v závete. Nie je podstatné, či to je v jednej listine alebo sa jedná o dve samostatné listiny.

Dôležité je dodržať formu, ako máme vydedenie spísať. Aby sa zákon neopakoval, stanovil formálne podmienky pre vydedenie rovnako ako pre závet. O tom ako spísať závet, a teda aj vydedenie, si rozoberieme v časti týkajúcej sa závetu. To sú ale iba formálne podmienky.

Vydedenie musí obsahovať presné označenie potomka, ktorého chceme vydediť. Nie je potrebné ho identifikovať rodným číslom, dátumom narodenia, aj keď toto určite neuškodí. Ak vydedíme „syna Karola“ a máme iba jedného syna Karola, je nepochybné na koho sa toto vydedenie vzťahuje. Problém by bol, keby som vydedil „to nevďačné decko“. Pri takomto označení by vydedenie bolo pravdepodobne neplatné, lebo by nebolo možné objektívne určiť, o ktorého potomka sa jedná. Pre je vhodné jasne uviesť, o ktoré dieťa sa jedná.

Druhou podstatnou časťou je presné uvedenie jedného zo štyroch dôvodov vydedenia a popísanie skutočného stavu. A teda, syna vydeďujeme z dôvodu trvalo neusporiadaného života, keďže desať rokov je nezamestnaný, napriek tomu, že mal dostatok pracovných ponúk, fajčí a pije vo veľkej miere, neprispieva na domácnosť a navyše je závislý od automatov. Takéto uvedenie dôvodu a popísaný stav by mal plne postačovať pre riadne vydedenie. Dôležité je, aby dôvod vydedenia reálne aj existoval v čase vydedenia. Ak by sme dieťa vydedili, lebo by sme predpokladali, že v budúcnosti zíde na zlé chodníčky, a v budúcnosti by sa to aj reálne stalo, vydedenie by nebolo platné, lebo dôvod na vydedenie v čase spisovania listiny reálne neexistoval.

A netreba zabudnúť uviesť, či sa dôvod vydedenia vzťahuje aj na potomkov vydedeného dieťaťa. Ak to vyslovene neuvedieme, podiel vydedeného dediča prejde na našich vnukov. Na to aby sme mohli vydedenie rozšíriť aj na vnukov, nie je potrebné aby sa aj oni dopustili dôvodov vydedenia. Znášajú tak hriechy svojho rodiča.

Vydedený dedič sa môže domáhať, aby súd rozhodol jednak, že vydedenie je neplatné, lebo listina nespĺňa formálne požiadavky, a jednak sa môže domáhať neplatnosti z dôvodu, že dôvod na vydedenie neexistoval. Treba byť preto dôsledný a vydedenie spísať poriadne.

Zrušenie vydedenia

Podstatnou náležitosťou vydedenia, aj závetu, je vždy dátum. Dátum je dôležitý na určenie času, kedy bol závet alebo vydedenie spisované a posúdenie okolností k tomuto dátumu. Tiež je dôležitý z dôvodu zmien vydedenia. Ak dieťa vydedíme, a o nejaký čas toto rozhodnutie prehodnotíme, bez najmenšieho problému vydedenie zrušíme. Napríklad tak, že listinu o vydedení fyzicky zničíme. Alebo v závete s neskorším dátumom uvedieme, že vydedený dedič má dediť, čím sa má za to, že vydedenie bolo zrušené.

Dátum je dôležitý preto, lebo keby uvedený nebol, nedalo by sa zistiť, ktorá listina je skoršia. Či sme najprv spísali závet a neskôr vydedenie, alebo naopak.

Aký je rozdiel medzi vydedeným dedičom a nespôsobilým dedičom

Nespôsobilý dedič, ako ho zákon nazýva, sa líši od dediča vydedeného v základných bodoch:

• zatiaľ čo sa na vydedenie vyžaduje formálny písomný prejav vôle poručiteľa, dedič sa stáva nespôsobilým priamo zo zákona a nie je k tomu potrebný žiadny úkon poručiteľa;
• na nespôsobilosť sa prihliada z úradnej povinnosti a na vydedenie sa prihliada, až keď má súd k dispozícii listinu o vydedení;
• vydedenie môže poručiteľ zrušiť iba zmenou prejavu vôle alebo ak zničí listinu o vydedení, pri nespôsobilom dedičovi stačí, ak mu poručiteľ za života preukázateľne odpustil;
•  dedičská nespôsobilosť sa vzťahuje výlučne na dediča, vydedenie môžem rozšíriť aj na dedičove deti;
• dedičská nespôsobilosť sa týka všetkých dedičov, naproti tomu vydediť môžem iba svoje deti.

Čas smrti poručiteľa

Presný dátum, ale aj čas smrti poručiteľa, je rozhodujúci nielen pre určenie veľkosti dedičstva, ale aj pre určenie, kto je dedičom. Dátum a čas smrti určuje lekár, ktorý zosnulého obhliada. Sú ale prípady, kedy musí dátum a čas smrti určiť súd. A to v dvoch prípadoch. Keď sa nedá obvyklým spôsobom určiť čas smrti.

Napríklad, ak niekto spadne do Dunaj, unesie ho prúd a telo sa nenájde, súd určí dátum a čas smrti, samozrejme iba približne na základe dostupných údajov. Druhým prípadom je, ak je osoba dlhodobo nezvestná a je odôvodnené predpokladať, že už nežije. Vtedy tiež súd vyhlási osobu za mŕtvu.

Ak sa nenájde, súd určí dátum a čas smrti, samozrejme iba približne na základe dostupných údajov. Druhým prípadom je, ak je osoba dlhodobo nezvestná a je odôvodnené predpokladať, že už nežije. Vtedy tiež súd vyhlási osobu za mŕtvu.

Presný čas smrti nebýva zväčša problémom, no môže sa stať, že aj určenie času smrti na minúty môže byť rozhodujúce. Ak napríklad pri autonehode zahynú otec s dcérou, je pre určenie okruhu dedičov a veľkosti dedičstva potrebné určiť, kto zomrel skôr. Viesť sa totiž budú dve dedičské konania. Ak by otec zomrel o hodinu skôr, momentom jeho smrti by sa stala dedičkou aj jeho dcéra a jej majetok by sa zvýšil o podiel na dedičstve po otcovi. Ak by sa určilo, že dcéra zomrela o hodinu skôr, tak by nebola v okruhu dedičov po zomrelom otcovi, keďže v čase smrti otca už hodinu nežila.

Ojedinele sa môže stať, že nie je možné určiť, v akom poradí osoby zomreli. Súdy to riešia v praxi tak, že určia rovnaký čas smrti a teda tieto osoby nie sú považované za vzájomných dedičov.

Aj rozhodnutie súdu o vyhlásení osoby za mŕtvu možno napadnúť, ak by sa dodatočne preukázalo, že osoba žije alebo že zomrela v inom čase. Súd by na návrh toho, kto na tom má oprávnený záujem, čas a dátum smrti opravil.

Čas nadobudnutia dedičstva

V momente smrti poručiteľa sa jeho dedičia stávajú dedičmi. Musí síce prebehnúť dedičské konanie, ktoré môže trvať mesiac alebo roky. Výsledkom tohto konania je ale iba úradné potvrdenie, kto je dedičom. A teda kto sa stáva vlastníkom poručiteľovho majetku a kto prevzal jeho záväzky. Napríklad dlžoby. Ak teda niekto zomrie, po kom mám dediť, v momente smrti sa stávam vlastníkom jeho majetku, a dlžníkom v rámci jeho záväzkov, len o tom ešte nevie a nemá o tom úradné potvrdenie. Do času, kým nie je skončené dedičské konanie, je iba domnelým dedičom.

Toto pravidlo je potrebné poznať z dôležitých dôvodov. Ak napríklad poručiteľ mal úver, ktorý z logických dôvodov po smrti prestal splácať, z dôvodu omeškania so splácaním začali nabiehať úroky z omeškania. Môže sa zdať nefér, že ako dedič som zodpovedný za tieto úroky, ale pritom ani ešte neviem, že som dedičom. Zákon ale hovorí, že dedičstvo sa nadobúda momentom smrti poručiteľa. V praxi to často vyzerá tak, že dedičia vidia, že začali chodiť upomienky na neplatenie úveru, dokonca aj skontaktujú napríklad banku. Banka ale do momentu, kedy nemá preukázané, kto je dedičom ich klienta, nemôže iným osobám poskytovať informácie.

V každom prípade, ak ako dedičia vieme o záväzkoch poručiteľa – úvery, odber elektriny a plynu a podobne, je dobré skontaktovať tieto inštitúcie, oznámiť im úmrtie a podľa možností sa pokúsiť platiť tieto záväzky. Ak by sa neskôr uznalo, že dedičov je viac, a iba jeden z nich platil záväzky po poručiteľovi, môže si od ostatných pýtať pomernú čiastku zo zaplatenej sumy.

Aj keď sa stávam dedičom momentom smrti poručiteľa, o každej jednej zdedenej veci alebo záväzku musí byť rozhodnuté v dedičskom konaní. Dedičské konanie preto musí byť začaté pri každej smrti a musí v ňom byť prejednaný celý majetok. Ak by sa dodatočne zistilo, že sa na nejaký majetok zabudlo, dedičské konanie sa otvorí znova.

Samotné pravidlo, že sa stávame dedičmi momentom smrti poručiteľa sa nedá chápať tak, že už momentom smrti môžem s vecami poručiteľa nakladať ako so svojimi. Rozhodnutie vydané v dedičskom konaní je potvrdením, že ku dňu vydania rozhodnutia sme osvedčenými dedičmi, ale so spätnými účinkami. A teda napríklad po vydaní takéhoto rozhodnutia za dedičom príde banka, aby uhradil všetky záväzky ktoré vznikli pred smrťou poručiteľa, ako aj po jeho smrti, a teda v čase, kedy bol dlžníkom už dedič.

Daň z dedičstva

Daň z dedičstva bola zrušená ešte v roku 2004. Dedičstvo preto nie je zdaňované, a zároveň nemožno za zdedený majetok a iné majetkové hodnoty vyrubiť daň z príjmu. Zdedený majetok preto nie je potrebné vykazovať vo forme daňového priznania a ani platiť daň z tohto príjmu.

Druhou je otázka zdanenia príjmu v prípade, ak je dedičstvo ďalej prevádzané, napríklad ak dedič zdedený dom predá. Takýto príjem je oslobodený od dane zo zisku, ale iba v prípade predaja po piatich rokoch od nadobudnutia dedičstva.

Prijatie a odmietnutie dedičstva

V našom právnom poriadku sa nevyžaduje aktívny úkon, aby som sa stal dedičom. To znamená, že smrťou poručiteľa sa stávam dedičom, začne sa dedičské konanie, a nikto sa ma nebude pýtať, či dedičom chcem byť.

Napriek tomu, že na prijatie dedičstva sa nevyžaduje špeciálny súhlas dediča, nikoho nemožno nútiť byť dedičom alebo aby proti svojej vôli nadobudol majetok a dlhy, o ktoré nemá záujem. Práve preto má každý dedič právo dedičstvo odmietnuť. Toto odmietnutie musí byť buď ústne v rámci dedičského konania na súde alebo u notára, alebo musí byť písomne do dedičského konania doručené.

Dedičstvo nadobúdame v momente smrti poručiteľa a dodatočne ho môžeme odmietnuť. Takéto odmietnutie má spätný účinok, a teda ak dedičstvo odmietneme, z pohľadu práva sme dedičom nikdy neboli.

Do kedy môžeme dedičstvo odmietnuť?

Na odmietnutie mám jeden mesiac. Nie od smrti poručiteľa, ani od začatia dedičského konania. Jeden mesiac sa počíta od vtedy, od kedy sme bol súdom alebo notárom riadne upovedomení o práve dedičstvo odmietnuť a o následkoch, čo takéto odmietnutie pre nás znamená. Z dôležitých dôvodov by bolo možné túto lehotu predĺžiť.

Často sa stáva, že dedičia z logických dôvodov odmietajú dedičstvo, ale iba z časti. Najmä tie časti, kde sú dlhy. Dedičstvo môžeme ale odmietnuť len ako celok. Tiež si v rámci odmietnutia nemôžeme stanovovať výhrady alebo podmienky. „Ak bude dediť aj sestra, dedičstvo odmietnem“, „dlhy odmietam, majetky si želám zdediť.“. Akékoľvek podobné výhrady a podmienky v rámci odmietnutia nebudú mať účinok odmietnutia, a teda sa stávam dedičom.

Účinky odmietnutia dedičstva

Ak už raz dedičstvo odmietneme, odmietnutie nemôžeme vziať späť. To isté platí pre prípad ak vyhlásime, že dedičstvo neodmietame.

Nemožnosť odmietnutia dedičstva

A kto dedičstvo odmietnuť nemôže? Ten, kto dal jasne najavo svojimi činmi, že dedičstvo odmietnuť nechce. Zákon toto podmienku stanovil všeobecne. Vždy by sa podľa okolností posudzovalo, čo možno považovať za takéto počínanie. Ako príklad by mohlo slúžiť auto. Ak po smrti poručiteľa zoberieme jeho auto do opravy a investujeme svoje peniaze, aby sa auto sfunkčnilo a aby sme auto mohli pre svoje potreby používať, tak takéto počínanie jednoznačne ukazuje, že o dedičstvo máme záujem.

Neprevoditeľnosť dedičského práva

Právo dediť nemôžeme previesť na niekoho iného. Ak je napríklad vedené dedičské konanie o majetku poručiteľa a dedičmi sú jeho tri deti, dedičstvo by sa malo teda rozdeliť na tretiny. Jeden z dedičov sa nemôže vzdať dedičstva v prospech druhého súrodenca, teda že by jeden dedič mal zdediť dve tretiny a druhý jednu tretinu (je prípustná ale dohoda všetkých dedičov). Tiež právo dediť nemôže previesť na tretiu osobu.

Ak chceme moju časť dedičstva podľa mojej vôle prerozdeliť, musíme najprv v rámci dedičského konania majetok zdediť, a následne ho môžeme darovať, predať a podobne.

Tiež sa dedičstva nemôžeme vopred vzdať. Napríklad, s poručiteľom už za života nemáme dobré vzťahy a vyhlásime, že z prípadného dedičstva nebudem chcieť ani cent. Takéto vyhlásenie, aj keby bolo písomné, by nebolo účinné. Dedičstvo by sme smrťou nadobudli a mali by sme ho právo v dedičskom konaní odmietnuť. Vopred sa ale tohto práva vzdať nemôžeme.

Dedič má ale možnosť dedičstvo odmietnuť ako celok. Rovnako majú dedičia právo uzatvoriť medzi sebou dohodu o rozdelení dedičstva.

Nespôsobilý dedič

Aby niekto mohol dediť, musí mať nielen právnu subjektivitu a právny titul dedenia, ale zároveň nemôže byť „dedičsky nespôsobilý“. Tak označuje zákon dediča, ktorý by síce dedičom mal byť, ale zákon ho z okruhu dedičov vylučuje. K tomu, aby nededil, sa nevyžaduje nijaký špeciálny úkon poručiteľa za života.

Zákon hovorí, že nebude dediť ten, kto sa dopustil úmyselného trestného činu proti poručiteľovi, jeho manželke, deťom alebo rodičom. Tiež nebude dediť ten, kto sa dopustil zavrhnutia hodného konania proti prejavu poručiteľovej poslednej vôle.

Čo to znamená? Ak počas života syn okradne otca a takýto čin je z pohľadu zákona trestný, v budúcnosti, ak otec zomrie, tento syn zo zákona dediť nemôže. Hovoríme len o úmyselných trestných činoch a len voči určitým osobám. Ak by so neúmyselne ublížil, napríklad pri autonehode, poručiteľovi, nevylučuje ma to z okruhu dedičov.

Čo sa zavrhnutia hodného konania proti prejavu poručiteľovej poslednej vôle týka, pôjde napríklad o zničenie závetu, zatajenie alebo zničenie listiny o vydedení a podobne.

Práva, ktoré smrťou nezanikajú, ani sa nededia

Existujú určité práva, ktoré síce našou smrťou nezaniknú, ale nie sú predmetom dedičstva. Nie je ich veľa, musí takúto situáciu upravovať osobitný zákon a má určité rozumné odôvodnenie, prečo sa tieto práva nededia, ale prechádzajú na druhých z iného titulu.

Mzdové nároky

Uvedieme si rovno príklady. Prvým je nárok zo zamestnania. Poručiteľ, ktorý bol zamestnaný, má v čase smrti nevyplatenú mzdu, nevyčerpanú dovolenku, prípadne ďalšie mzdové nároky z pracovného pomeru. Tieto nároky voči zamestnávateľovi, maximálne do výške 4 priemerných  výplat, nie sú predmetom dedičstva, ale na základe Zákonníka práce na ne majú nárok manžel poručiteľa, deti a rodičia (ak s poručiteľom žili v domácnosti). Princípom je, že ak poručiteľ sa finančne podieľal na chode domácnosti, tak smrťou a výpadkom jeho príjmu je ohrozená celá domácnosť. Preto zákonník práce povedal, že nebude sa čakať na skončenie dedičského konania, ale tieto mzdové nároky majú byť vyplatené uvedeným osobám.

Ak by poručiteľ napríklad za života vydedil manželku, aj tak jej táto nevyplatená mzda bude zo strany zamestnávateľa vyplatená, lebo nejde o predmet dedenia. V prípade, ak s poručiteľom nikto nežil v čase smrti, alebo ak má voči zamestnávateľovi nárok prevyšujúci 4 priemerné platy, tento zvyšok ide do dedičského konania.

Nájom bytu

Ďalším príkladom je nájom bytu. Ak majú manželia prenajatý byt a jeden z manželov zomrie, nestávajú sa nájomcami všetci dedičia, ale iba druhý manžel. Opäť nejde o právo, ktoré sa dedí.

Životné poistenie

Osobitným prípadom je aj nárok zo životného poistenia. Všeobecne platí, že závet je jediný právny úkon, ktorý môžeme urobiť pre prípad smrti. Z charakteru životného poistenia vyplýva, že v poistke môžeme určiť, komu majú byť vyplatené peniaze z poistky, ak zomrieme. Ak som nikoho neurčil, opäť osobitné ustanovenia hovoria, ako bude naložené s poistným plnením. Nepôjde ale o dedičstvo.

Tieto príklady sú o niečo komplikovanejšie a je ich viac. Pre naše účely stačí ale takéto všeobecné ozrejmenie.

Dlhy poručiteľa

Do dedičstva patrí celý poručiteľov majetok, teda všetko čo platne vlastnil k momentu smrti. Sú to najmä všetky nehnuteľnosti, hnuteľné veci, financie, cennosti, skrátka všetko to, čo je možné zdediť, a čo smrťou neprechádza na iné osoby inak ako dedením.

Aj keď zákon hovorí, že nadobúdame celý majetok poručiteľa, niektoré práva poručiteľa smrťou zanikajú a neprechádzajú na dedičov. Sú to práva, ktoré sú viazané na osobu poručiteľa. Je to napríklad právo na výživné. Poručiteľ mal za života právo, aby mu jeho bývalý manžel prispieval na výživné, lebo si sám výživu nevedel zabezpečiť. Ak ale zomrel, toto právo zaniká.

Bolo by nelogické a v rozpore so zákonom, keby toto právo zdedili poručiteľove deti, ktoré príspevok na výživu nepotrebujú, a bývalý manžel by musel platiť výživné dedičom. Zaniká teda právo na poskytovanie výživy. Ak ale ten, kto je výživné povinný platiť, bol v omeškaní s platením, nárok na toto nezaplatené výživné sa dedí.

Takýmto právom, ktoré zaniká, je aj napríklad vecné bremeno, ktoré sa viaže na jeho osobu. Typickým je prípad, kedy rodič prepíše na dieťa byt, ale k bytu bude mať zriadené vecné bremeno – právo dožitia. To by spočívalo v tom, že síce byt už nevlastní, ale môže v ňom dožiť. Toto vecné bremeno sa viaže na iba na jednu osobu, preto tiež nie je predmetom dedičstva.

Ak by bolo sporné, čo či poručiteľ niečo vlastnil alebo nie, dedičia majú právo podať na súd žalobu, aby rozhodol, či poručiteľ vec vlastnil alebo nie.

Treba mať na pamäti, že nadobúda sa vlastníctvo poručiteľa, a teda výlučne to čo vlastnil. Ak poručiteľ vlastnil napríklad iba polovicu bytu po rodičoch, a druhú polovicu vlastní jeho brat, dedičia nenadobúdajú celý byt, ale iba spoluvlastnícky podiel z tohto bytu.

Prechod dlhov

Čo sa dlhov týka, ako sme už zmienili, dedí sa nielen majetok ale aj dlhy, a to podľa výšky podielu. Ak sú dvaja dedičia a poručiteľ prvému odkázal dve tretiny svojho majetku, druhému zvyšnú tretinu, tak aj za dlh v tomto pomere zodpovedajú. V žiadnom prípade nemožno vyhlásiť, že z dedičstva prijímame iba majetok a dlhy nechceme. Dedičstvo sa dedí ako celok a iba ako celok ho môžem odmietnuť.

V dedičskom konaní sa zisťuje veľkosť majetku a veľkosť dlhov. Keď sú riadne zistené, vydá sa rozhodnutie o tom, kto ich nadobúda. Nie je vylúčené, že aj po skončení dedičského konania sa objaví nový majetok alebo zabudnuté dlhy. V takom prípade sa dedičské konanie znova otvorí.

Zodpovednosť za dlhy do výšky dedičstva

Ak teda dedičstvo prijmeme a dodatočne sa zistí, že dlhov bolo oveľa viac ako majetku, ako je chránený dedič? Dedič v každom prípade zodpovedá za dlhy poručiteľa iba do výšky zdedeného majetku. Ak teda zdedíme 100 000,- €, náklady na pohreb sú 5 000 € a dlhy 20 000 €, zdedíme čistý majetok 75 000 €. Ak sa dodatočne zistí, že poručiteľ niekomu dlžil ďalších 200 000 €, za tento dlh zodpovedáme iba vo výške 75 000 €, a teda nikto od nás nemôže pýtať viac. Neznamená to ale, že zvyšný dlh 125 000 € neexistuje. Iba ho veriteľ nemá od koho vymáhať. Nie je vylúčené, že ako dedič, vyplatím za poručiteľa aj zvyšné dlhy, napríklad na zachovanie dobrého mena poručiteľa.

Náklady na pohreb

Okrem dlhov dedičia znášajú aj náklady spojené za pohreb. Pohreb nemusia nevyhnutne robiť iba dedičia, pohreb môže zabezpečiť aj napríklad mesto. Dedičia ale tieto náklady znášajú, ale iba do výšky primeraných nákladov. Ak napríklad manželka poručiteľa usporiada honosný pohreb, a dedičmi by boli podľa závetu iba deti poručiteľa, tieto deti by museli náklady na pohreb uhradiť, ale nie vo výške vyššej ako náklady primerané. Vo zvyšku by náklady na pohreb znášal ten, kto honosný pohreb zariadil.

Zodpovednosť dedičov celým majetkom

Čo sa týka zodpovednosti za dlhy, dedič za tieto dlhy zodpovedá síce iba do výšky dedičstva, ale za to celým svojim majetkom. Ak dedič napríklad zdedí dom, na ktorý poručiteľ bral hypotéku, banka môže žiadať od dediča úhradu dlhu z hypotéky. Nie je argumentom dediča, že dom nevie v takom krátkom čase predať. V prípade, ak by banka dala dediča na exekúciu, exekútor nemusí nariadiť predaj domu len z dôvodu, že dom je dedičstvom. Exekútor môže stiahnuť peniaze z bankového účtu dediča, nariadiť zrážky z jeho mzdy a podobne.

Návrh na mimosúdne riešenie sporu súvisiaceho s dedičstvom

V prípade, ak spor hrozí alebo už existuje, vo väčšine prípadov sa dá urovnať dohodou. Ak druhá strana nekomunikuje alebo odmieta riešiť samotný spor, je možné jej navrhnúť mediáciu, ako spôsob mimosúdneho riešenia sporov za účasti tretej, nezávislej a nestrannej osoby – mediátora.

V prípade, ak protistrana na návrh mediácie nereaguje alebo nie je možné jej takýto návrh priamo doručiť, je možné osloviť mediátora so žiadosťou o zaslanie výzvy na mediáciu protistrane. Mediátor v takom prípade priamo oslovuje protistranu a v prípade obojstranného súhlasu s mediáciou dojedná podmienky Dohody o začatí mediácie. Ak s mediáciou nesúhlasí alebo na výzvu mediátora nereaguje, mediátor vystaví správu o pokuse o mimosúdnu dohodu.