Ministerstvo spravodlivosti SR dňa 21.08.2023 posunulo do medzirezortného pripomienkového konania návrh Vyhlášky MS SR, ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov.

Koordinátor a psychológ

Prijatím tohto návrhu by malo dôjsť k doplneniu pozície súdneho úradníka v rámci súdnych oddelení pre rodinnoprávnu agendu, a to o vyššieho súdneho úradníka – koordinátora. Zároveň by každý krajský súd mal pre tento účel vytvorenú a obsadenú pozíciu psychológa.

Koordinátor by mal za úlohu vykonávať informatívne stretnutia rodičov v konaní vo veciach o starostlivosti súdu o maloletých a ďalšie úkony spojené s týmito informatívnymi stretnutiami.

Psychológ by mal naproti tomu vykonávať podpornú psychologickú činnosť najmä v konaní vo veciach starostlivosti súdu o maloletých pre obvod krajského súdu.

Informatívne stretnutie rodičov

Návrhom vyhlášky je snaha o inštitucionálne zaradenie informatívnych stretnutí rodičov, ktoré by boli charakteru iných potrebných procesných úkonov súdu v konaniach vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, v ktorých je možné uzavrieť rodičovskú dohodu a v konaniach o výkon rozhodnutia. Základným účelom takýchto stretnutí by bolo najmä vedenie rodičov k prevzatiu rodičovskej zodpovednosti, využitiu odbornej pomoci a k uzavretiu rodičovskej dohody.

Informatívne stretnutie rodičov by mal viesť koordinátor alebo sudca.

Prečo sa navrhuje takáto zmena?

Dôvodová správa k návrhu vyhlášky uvádza, že „primárnym cieľom návrhu vyhlášky je implementovať niektoré z projektových zámerom ministerstva spravodlivosti v rámci projektu „Implementácia opatrení na podporu reformy štruktúry a optimalizácie procesov v rodinnoprávnej agende“. Hlavným cieľom projektu je zavedenie a overovanie použiteľnosti sociálnych inovácií v rodinnoprávnej agende, a to implementácia vhodných podmienok pre rodinnoprávnu agendu na všetkých súdoch, vytvorenie dôslednejších procesnoprávnych základov a zjednotenie postupu v celoslovenskom rozsahu s rešpektom k regionálnym odlišnostiam a následné zverejnenie a evaluácia dát z celoslovenského overovania. Na dvanástich pilotných súdoch ministerstvo spravodlivosti v priebehu rokov 2018 – 2020 overovalo nové postupy využitia tzv. multidisciplinárneho prístupu súdu a jednotlivých subjektov, ktoré sa podieľajú na riešení rodičovských konfliktov. Od začiatku roka 2022 sa projekt rozšíril na všetky okresné súdy. Už od októbra 2020 ministerstvo organizovalo školenia špecializovaných vyšších súdnych úradníkov – koordinátorov a sudcov, kde sa tento multidisciplinárny prístup v rodinnej agende overoval. A práve zakomponovanie inštitút vyššieho súdneho úradník – koordinátora a psychológa do právneho poriadku je cieľom predloženého návrhu vyhlášky. V tejto časti návrh vyhlášky bezprostredne súvisí s návrhom vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 149/2011 Z. z. o pravidlách určovania počtu miest sudcov, zamestnancov súdov, voľných miest sudcov a rozdeľovania zamestnaneckých miest na súdy v znení neskorších predpisov (taktiež v pripomienkovom konaní).“

Štádium legislatívneho procesu

Stav legislatívneho procesu, pripomienky k návrhu a ďalšie informácie je možné sledovať na oficiálnom webe slov-lex.sk.

NR SR dňa 4.10.2022 v treťom čítaní schválila zmenu zákona o rodine, ktorou bol zavedený inštitút spoločnej osobnej starostlivosti. Rodičia tak od nového roka dostanú novú alternatívu, akým spôsobom si môžu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností po rozvode alebo rozchode. Táto úpravy zodpovedá zneniu Princípov európskeho rodinného práva týkajúce sa rodičovskej zodpovednosti.

Starostlivosť o dieťa po rozvode

Zákon o rodine doposiaľ poznal výlučnú osobnú starostlivosť jedného z rodičov alebo striedavú osobnú starostlivosť. Novela zákona prinesie tretiu možnosť , a to zverenie dieťaťa do spoločnej osobnej starostlivosti. V čom spočíva základný rozdiel?

Zatiaľ čo pri starostlivosti jedného z rodičov, ktorému bolo dieťa zverené alebo pri striedavej starostlivosti, kedy bol určený presný interval striedania dieťaťa medzi rodičmi, bol za starostlivosť o dieťa zodpovedný vždy konkrétny rodič, pri spoločnej osobnej starostlivosti zostáva zodpovednosť rodičov nezmenená ako pred rozvodom alebo rozchodom.

„Samotný pojem „osobná starostlivosť“ zostáva nezmenený a nadväzuje na judikatúru či doktrínu rodinného práva, podľa ktorej ide o právo rodiča mať dieťa u seba a zabezpečovať stravu, oblečenie, ubytovanie, hygienu t. j. činnosti, ktorými sa zabezpečujú základné potreby dieťaťa.“[1]

Obaja rodičia sa teda budú o dieťa rovnako starať, bez nutnosti vymedzenia intervalov zabezpečovania starostlivosti. Predpokladom je samozrejme ich schopnosť dohodnúť sa na každodenných záležitostiach a ochote zosúladiť si svoje denné povinnosti, keďže oproti minulosti rodičia pravdepodobne už nebudú žiť v jednej domácnosti.

Zároveň nie je vylúčená, ani zriedkavá situácia, že rodičia z akéhokoľvek dôvodu zostanú žiť v jednej domácnosti. Nielen v týchto prípadoch chýbala legislatívna úprava situácie, kedy rodičia napriek rozchodu chcú zachovať doterajší rodičovský vzťah a vzájomnú zodpovednosť.

„Spoločná starostlivosť oboch rodičov je formou starostlivosti o dieťa, kde spôsob rozhodovania rodičov o starostlivosť o dieťa zostáva rovnaký ako v období pred rozvodom manželstva.. Ukotvenie spoločnej osobnej starostlivosti rodičov o dieťa je prejavom prirodzeného výkonu rodičovských práv oboma rodičmi, t. j. stavu, ako keď rodičia dieťaťa vykonávajú rodičovské práva a povinnosti ako manželia prípadne nezosobášení partneri spoločne s minimálnym zásahom zo strany štátu. Vládny návrh zákona má za cieľ podporiť zachovanie a rozvoj vzťahových väzieb dieťaťa s obidvomi rodičmi aj na čas po rozvode a rozchode, t. j. vytvoriť novú formu starostlivosti, ktorá môže byť v tomto smere pre konkrétne dieťa najvhodnejšia,. Zavedenie novej formy starostlivosti podporuje už existujúcu premisu, že zánikom manželstva (alebo partnerstva) sa nemá oslabiť rozsah rodičovských práv a povinností medzi dieťaťom a rodičom a v konkrétnych prípadoch vzhľadom na najlepší záujem dieťaťa môže podporiť zachovanie a rozvoj vzťahových väzieb dieťaťa s obidvomi rodičmi aj na čas po rozvode a po rozchode.“[2]

Vyrieši spoločná starostlivosť rodičovské spory?

Z mediačnej praxe je zrejmé, že rodičovské spory spravidla neviaznu na absencii úpravy novozavedenej spoločnej osobnej starostlivosti. Pri rodičoch, ktorí majú vážny spor a nevedia sa o dieťati dohodnúť, bude možnosť spoločnej osobnej starostlivosti tou poslednou možnosťou. A to z dôvodu, že tento typ starostlivosti predpokladá nielen schopnosť dohodnúť sa po odlúčení, ale aj schopnosť dohodnúť sa v budúcnosti na každodenných veciach bez potreby vonkajšieho zásahu.

„Ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o spoločnú osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem a ak obidvaja rodičia súhlasia so spoločnou osobnou starostlivosťou o dieťa, súd môže zveriť dieťa do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto zaistené potreby dieťaťa.“[3] Z tohto dôvodu sa nepredpokladá ani, že tento typ starostlivosti bude určovaný autoritatívnym súdnym rozhodnutím.

Naproti tomu táto možnosť výrazne pomôže rodičom, ktorí sa dohodnúť chcú a nepotrebujú alebo nechcú formálne dohody o „intervaloch“ striedania dieťaťa. Práve tento typ rodičov ocení, že budú vedieť formálne ukončiť manželstvo s možnosťou riadneho a obojstranného pokračovania ich rodičovských kompetencií, bez nutnosti uzatvárania v ich ponímaní nezmyselných „zmlúv“ o svojich potomkoch.

„Cieľom navrhovanej zmeny v  zákone o rodine je podporiť zachovanie, vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb dieťaťa s obidvomi rodičmi aj na čas po rozvode a rozchode. Rovnako tak explicitné ukotvenie spoločnej osobnej starostlivosti o dieťa a možnosť zverenia dieťaťa do tejto formy starostlivosti by mohlo pozitívnym spôsobom vplývať na množstvo času a príležitosti pre rozvádzajúcich sa rodičov a deti na realizáciu rodinného života.“[4]

Aký je rozdiel medzi striedavou a spoločnou starostlivosťou?

Zreteľnejší rozdiel bude zrejmý až po určitom čase fungovania tohto inštitútu. Vo všeobecnosti je ale možné povedať, že striedavá starostlivosť bude naproti starostlivosti spoločnej pravdepodobne ťažšie dojednateľná, keďže bude potrebné dohodnúť minimálne interval striedania. Toto pri dohode o spoločnej starostlivosti odpadne.

Naproti tomu striedavá starostlivosť dáva rodičom vyššiu garanciu, že v prípade možného budúceho sporu, budú disponovať záväznou úpravou výkonu ich rodičovských práv a povinností. Možnou nevýhodou spoločnej starostlivosti je, že v prípade možného budúceho sporu budú musieť požiadať o autoritatívnu úpravu rodičovských práv a povinností súd, keďže takáto úprava v čase určenia spoločnej starostlivosti nebola vyžadovaná.

„Tak pri striedavej osobnej starostlivosti, ako aj pri spoločnej osobnej starostlivosti je v záujme dieťaťa, aby rodičia boli schopní dohodnúť sa o výchove a osobnej starostlivosti o dieťa po rozvode manželstva, ich nezhody po rozhodnutí o úprave práv a povinností sú podkopaním stability prostredia a fakticky znefunkčnia striedavú, či spoločnú osobnú starostlivosť, dieťa vystavia konfliktom rodičov aj konfliktu lojality k rodičovi/obom rodičom.“[5]

Zavedenie inštitútu spoločnej osobnej starostlivosti dáva rodičom možnosť rozumnej dohody v záujem detí a prevencie pred vyvolaním konfliktov vyplývajúcich z povinnosti „prerozdelenia“ si času s deťmi po odlúčení. V prípade rodičov preferujúcich dohodu sa zároveň skráti čas nevyhnutný na dosiahnutie dohody o spoločnej osobnej starostlivosti oproti iným typom starostlivosti.

 

[1] Pavelková, B.: Zákon o rodine. Komentár. 1. vydanie, C.H.Beck, Bratislava 2011 S. 167; Kubíčková, G. in Lazar a kol.: Rodinné právo. In: Občianske právo hmotné. – Bratislava : Iuris Libri, 2018. – ISBN 978-80-89635-35-1 [1.zv.]. – S. 395;

[2] Doložka vybraných vplyvov – príloha k návrhu novely zákona

[3] legislatívne vyjadrenie možnosti zverenia dieťaťa do spoločnej osobnej starostlivosti podľa návrhu novely zákona

[4] analýza vplyvov na manželstvo, rodičovstvo a rodinu – príloha návrhu novely zákona

[5] Dôvodová správa k návrhu novely zákona

Porovnávacia analýza súdneho a mediačného konania v rodinnom spore na Slovensku

Ako je známe, najzložitejšie a najzdĺhavejšie medzi občianskoprávnymi spormi sú spory týkajúce sa rozvodu manželstva, najmä ak majú manželia spoločné maloleté deti. Pri rozvode sa musia títo rodičia dohodnúť na výchove a starostlivosti o dieťa, s kým z nich budú maloleté deti bývať, kto bude spravovať ich majetok a zastupovať deti, o spôsobe vyplácania prostriedkov na ich výživné. V neposlednom rade si po skončení rozvodového konania budú musieť rozdeliť svoj majetok.

Riešenie takýchto konfliktov môže prebiehať prostredníctvom formálneho postupu vykonávaného počas súdnych pojednávaní, ako aj postupom alternatívneho riešenia sporov – mediáciou.

Využitie mediačného konania spravidla iniciujú strany konfliktu, ale môže sa začať aj na návrh alebo odporúčanie súdu. Jednou z úloh súdu je podpora zmierenia strán. Súd má preto právomoc vyzvať strany, aby sa pokúsili o zmierlivú dohodu. Súd informuje účastníkov pojednávania, že majú možnosť využiť mediáciu.

Ak je to možné a účelné, súd sa pokúsi o vyriešenie sporu zmierom, prípadne stranám odporučí, aby sa o zmier pokúsili mediáciou. § 170 ods. 2 Civilného sporového poriadku

Ak je to účelné a umožňujú to okolnosti prejednávanej veci, môže súd účastníkov vyzvať, aby sa o zmierne riešenie pokúsili mediáciou. § 96 ods. 2, § 118 ods. 2 Civilného mimosporového poriadku

Súd objasňuje podstatu mediácie a výhody oproti súdnemu konaniu riešenia sporov, čím vyvoláva záujem strán konfliktu o riešenie sporu mediáciou. Ak si to strany sporu želajú, súd ich nasmeruje na mediátora. Sporné strany sa môžu pokúsiť prejsť mediačným konaním pred začatím súdneho konania, alebo počas súdneho konania.

1) Pred podaním návrhu na začatie konania Zamestnanec súdu poskytne na požiadanie občanovi, ktorý o to prejaví záujem, v informačnom centre súdu krátku informáciu o mediácii, v ktorej ho poučí o tom čo je mediácia; kto je mediátor; ako sa uskutočňuje mediácia; čo je výsledkom mediácie; čo má robiť účastník sporu po uzatvorení dohody o mediácii voči súdu. 2) Po podaní návrhu na začatie konania Sudca poskytne účastníkom konania informáciu o možnostiach a výhodách mimosúdneho riešenia predmetu ich sporu poukázaním na rýchlosť dosiahnutého riešenia i úspore trov konania. Praktická príručka o mediácii „Propagácia mediácie v civilných veciach pre odbornú a laickú verejnosť” https://www.justice.gov.sk

Výkon mediácie, základné princípy mediačného konania, organizáciu a účinky mediácie upravuje Zákon č. 420/2004 o mediácii a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o mediácii“). Tento zákon definuje základné pojmy, požiadavky na výkon činnosti mediátora, podmienky na uzatváranie a plnenie mediačných dohôd, právne následky mediácie, a ďalšie.

Mediácia je mimosúdna činnosť, pri ktorej osoby zúčastnené na mediácii pomocou mediátora riešia spor, ktorý vznikol z ich zmluvného vzťahu alebo iného právneho vzťahu. § 2 ods. 1 Zákona o mediácii

Mediátorom podľa tohto zákona môže byť každá fyzická osoba zapísaná v registri mediátorov, na ktorej sa osoby zúčastnené na mediácii dohodnú a ktorá s osobami zúčastnenými na mediácii uzavrie dohodu o začatí mediácie. § 3 Zákona o mediácii

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky vedie register mediátorov. § 8 ods. 1 Zákona o mediácii www.justice.gov.sk

Mediácia sa zásadne líši od súdneho konania pri riešení sporov. Hlavný rozdiel medzi mediáciou a súdom je v tom, že keď sa sporné strany obrátia na súd, bremeno riešenia konfliktov je uložené na nezávislú tretiu stranu – sudcu, ktorý autoritatívne rozhodne. Na druhej strane v rámci mediácie sa strany sporu s pomocou nezávislej nestrannej osoby – mediátora – snažia konflikt vyriešiť a ponechávajúci si právo rozhodnúť o svojom spore.

Rozdiel medzi mediáciou a súdom
Súd	Mediácia
formálny proces	neformálny process
nepredvídateľné náklady	predvídateľné náklady
rozhoduje súd	rozhodujú strany
verejný proces	neverejný process
dôkazné bremeno na stranách	nie je potrebné dokazovanie
deštruktívny k vzťahom	obnovujúca vzťahy
rozhodnutie zverejňované	mlčanlivosť o výsledku
rozhodnutie je konečné	možnosť opätovnej mediácie
povinná účasť	dobrovoľná účasť
min. 1 je nespokojný	všetky strany spokojné
Martin Biskupič. Mediácia – mimosúdne urovnanie sporov  https://www.podnikajte.sk/obchodne-pravo/mediacia

Počas mediačného konania strany sporu spolupracujú, zatiaľ čo súdne pojednávanie v občianskych veciach sa vykonáva na základe kontradiktórnosti strán. Súd vystupuje ako pasívny rozhodca, ktorý nezbiera dôkazy a rozhoduje na základe materiálov pripravených stranami. V oblasti úpravy rodičovských práv a výživného na deti má súd navyše právo vykonať dokazovanie navyše mimo rámca, ktorý navrhovali rodičia a odlišne od ich návrhov môže aj rozhodnúť.

Treba mať na zreteli, že mediácia je neformálnym konaním. Mediátor nevyhotovuje zápisnice zo stretnutí, ak sa strany sporu nedohodnú s mediátorom inak. Samotné mediačné dohody nie sú verejne dostupné, keďže informácie súvisiace s mediačným konaním sú dôverné. Súdne akty zároveň podliehajú povinnému zverejňovaniu a súdne rozhodnutie obsahuje podrobné vysvetlenie skutočností/udalostí a zdôvodnenie záverov.

Časové straty pre strany sporu sú v mediačnom konaní menšie ako na súde. Zároveň je tu možnosť finančnej úspory. Samozrejme, že mediátor vykonáva svoju činnosť za úhradu, ale súdny proces je často spojený s procesnými úkonmi, ktoré môžu byť veľmi nákladné (právne zastupovanie, vypracovania odborných posudkov, privolanie špecialistov a pod.). Strana, ktorá prehrala a ktorá nie je s rozhodnutím spokojná, sa môže voči rozsudku odvolať alebo sa môže rozhodnutie súdu. To všetko znamená aj dodatočné náklady.

Okrem toho charakteristickou črtou rodinných sporov sú komplexné medziľudské vzťahy manželov. Komunikácia medzi konfliktnými stranami je často zaťažená negatívnymi emóciami, pevnou obranou ich pozície, stopercentnou dôverou v ich správnosť. Mediačná technika je zameraná na prácu s prežívaniami človeka, s jeho emóciami. Vyjadrenie emócií v mediačnom konaní prebieha s prihliadnutím na stanovený rámec a pod kontrolou mediátora. V súdnom spore je zohľadnenie emocionálnej stránky prípadu druhoradé.

Samozrejme, v mnohých situáciách nie je možné znížiť úroveň konfliktu, najmä ak druhá strana nie je schopná dialógu, ale v prípade, keď obe strany sporu nie sú proti diskusii, je vhodnejšie uchýliť sa k mediačnému konaniu. Úlohou mediátora je transformovať konflikt na rokovací proces, ktorý končí vzájomne prijateľnými dohodami. Takto sa v budúcnosti vytvoria nové príležitosti na interakciu predtým sporových strán, pričom nebudú musieť ukončiť vzťahy, ako sa to často stáva po rozhodnutí súdu.

Vzájomne prospešný výsledok pre strany zabezpečuje vykonateľnosť mediačných dohôd. Strany samostatne vypracúvajú dohodu a vykonávajú ju dobrovoľne, na rozdiel od rozhodnutia súdu, ktoré podlieha nútenému výkonu.

S cieľom motivovať strany konfliktu k zmierlivému urovnaniu sporu legislatíva stanovuje vrátenie súdnych poplatkov.

Ak konanie skončia strany alebo účastníci schválením zmieru do začiatku prvého pojednávania, vráti sa im 90 % zo všetkých zaplatených poplatkov. Ak konanie skončia strany alebo účastníci schválením zmieru po začatí prvého pojednávania, vráti sa im 50 % zo všetkých zaplatených poplatkov. § 11 ods. 7  Zákona o súdnych poplatkoch

Prax ukazuje, že mediácia je efektívna aj v prípadoch potreby zmeny rodičovskej dohody. Rodičia, ktorí v minulosti absolvovali mediáciu, spravidla preferujú tento spôsob aj pri budúcich úpravách.

S narastajúcou globalizáciou vzišla v druhej polovici minulého storočia naliehavá potreba medzinárodnej právnej úpravy a spolupráce medzi štátmi v rámci fenoménu medzinárodných únosov detí.

V tomto prípade hovoríme o únose dieťaťa vlastným rodičom (nie o vydieračskom únose). Za medzinárodný únos dieťaťa rodičom sa považuje neoprávnené premiestnenie dieťaťa do iného štátu jedným z rodičov alebo neoprávnené zadržiavanie dieťaťa jedným z rodičov v inom štáte, ako je štát obvyklého pobytu dieťaťa.

Táto problematika je definovaná najmä v haagskych dohovoroch, v nariadení Brusel IIa a v európskom dohovore o starostlivosti o dieťa. Téme bola venovaná aktívna pozornosť na pôde Rady Európy, Európskej únie, aj Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného.

Relevantné právne predpisy, medzinárodné zmluvy a dohovory

Európsky dohovor o uznávaní a výkone rozhodnutí týkajúcich sa starostlivosti o deti a o obnove starostlivosti o deti

„Haagsky“ Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí

Nariadenie Rady (ES) 1347/2000 o právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností k spoločným deťom oboch manželov

Nariadenie (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností

Haagsky dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblastiach rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa

Dohovor OSN o právach dieťaťa

Príručka osvedčených postupov

Haagska konferencia medzinárodného práva súkromného publikovala v roku 2012 Príručku osvedčených postupov podľa Haagskeho dohovoru z 25. októbra 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí vo vzťahu k mediácii týchto prípadov.

Haagsky dohovor priamo podporuje mimosúdne riešenie rodinných sporov, vrátane medzinárodných únosov detí rodičmi. Z tohto dôvodu bola spracovaná príručka, ktorá má poradný charakter.

Výhody mediácie

V príručke je vyzdvihnutá potreba vzájomnej spolupráce účastníkov rodinného sporu za účelom dosiahnutia dohody rodičov, pre zabezpečenie naplnenia práva dieťaťa na zachovaní vzťahu s oboma rodičmi, v súlade s Dohovorom OSN o právach detí.

Je zdôraznené, že súdne konanie môže vzťah medzi rodičmi zhoršiť a dieťa tým môže duševne trpieť. Samotná mediácia môže v týchto prípadoch pomôcť už v úvodnej fáze konfliktu, ešte pred možnou eskaláciou a pred začatím súdneho konania.

S ohľadom na možné poskytnutie bezplatnej právnej pomoci pre účastníkov sporu, nemožno celoplošne preukázať finančnú úsporu mediácie oproti súdnemu konaniu, aj keď je mediácia všeobecne považovaná za ekonomicky a časovo výhodnejšie riešenie. S ohľadom na výstupy z týchto typov konaní (súdne konanie a mediácia) možno ale konštatovať, že mediácia spravidla vedie k udržateľnejšiemu riešeniu.

Riziká mediácie

Pri volení formy riešenia sporu je potrebné zvážiť možné zneužitie mediácie s cieľom „naťahovania“ času, bez skutočného záujmu dosiahnuť dohodu rodičov. Potrebné je aj zhodnotenie rizík domáceho násilia a zneužívania drog a alkoholu z hľadiska okolností, ktoré môžu ovplyvniť vhodnosť prípadu vo vzťahu k mediácii.

Zároveň, s ohľadom na medzinárodný kontext a duplicitu jurisdikcii, je potrebné prihliadať na možné obmedzenie autonómie rodičov v oblasti rodinného práva. Bude teda potrebné poznať právne účinky a postupy v prípade dosiahnutia dohody rodičov, postupy pre dosiahnutie záväznosti a vykonateľnosti takejto dohody.

Mediácia musí byť chápaná ako doplnok právnych postupov, nie ako ich náhradu. Prístup k právnemu procesu musí byť zachovaný.

Časová efektivita mediácie

Mediátor má potenciál v prípade medzinárodného rodičovského únosu podchytiť spor v samotnom začiatku, resp. má potenciál predísť únosu dieťaťa.

S ohľadom na predmet sporu je potreba flexibility a rýchleho konania. Časový faktor je pri medzinárodných únosoch rozhodujúci, keďže dieťa rýchlo stráca väzby na rodiča a pôvodné prostredie.

Rodičia majú preto dostať bezodkladne všetky relevantné informácie o možnosti riešenia sporu mediáciou. S ohľadom na neistý výsledok mediácie nesmie viesť k neodôvodnenému zdržaniu návratového konania.

Spolupráca

V prípade rodičovských únosov je nevyhnutná úzka spolupráca mediátorov s ústrednými orgánmi štátu a súdmi. Na Slovensku je za ústredný orgán pre účely haagskeho dohovoru určené Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže.

Napriek tomu zostáva zachovaná požiadavka na dôverný charakter mediácie, a teda ústredné orgány, súdy, ani iné subjekty nemajú právo disponovať informáciami o obsahu mediácie, ak nie je iná dohoda účastníkov sporu, s výnimkou informácie o začatí a skončení mediácie, príp. dohodnutom časovom rámci mediácie.

Použitie viacerých právnych systémov

Vyvstáva potreba poznania právnych úprav všetkých dotknutých právnych systémov. Mediátori majú zodpovednosť za poučenie strán sporu o dôležitosti získania relevantných právnych informácií a právnej pomoci.

Samotná príručka k haagskemu dohovoru zdôrazňuje, že mediátori, vrátane tých s právnym vzdelaním, nemôžu stranám sporu poskytovať právne poradenstvo. Mediátori podporujú účastníkov sporu, aby si zabezpečili právnych zástupcov.

Kultúra a náboženstvo

Typickou črtou medzinárodnej mediácie sú rozdielne kultúrne a náboženské zázemia. Hodnotové rozdiely bývajú najťažšie prekonateľné, preto je nevyhnutná vzájomná komunikácia strán sporu a mediátora, aby bolo možné poznať ich hodnoty a očakávania.

Nevyhnutná je osobitná príprava mediátora, pre možnosť pochopenia kultúrneho a náboženského kontextu prípadu. Nie je vylúčená ani spolupráca dvoch mediátorov, ktorí napriek prípadnej blízkosti k tej ktorej kultúre, budú musieť zachovať a garantovať svoju nestrannosť a neutrálnosť.

Jazyk

Napriek tomu, že pri medzinárodných únosoch detí pôjde spravidla o predtým spolužijúcich rodičov, ktorí spolu komunikovali v určitom jazyku, v rámci mediácie je potrebné zohľadniť možný diskomfort jedného z rodičov, ktorého vlastný jazyk nie je navrhovaným jazykom mediácie.

Nie je nevyhnutné, aby mediácia bola vedená bilingválne. Je ale potrebné, aby dohodnutý jazyk alebo jazyky mediácie vyhovovali účastníkom mediácie a aby sa vo vyjadrovaní svojich postojov a záujmov cítili komfortne. Nemožno spochybniť emocionálne stresujúce okolnosti.

Lokalita

Ďalším dôležitým faktorom v rámci medzinárodných mediácii je vzdialenosť medzi účastníkmi mediácie. Pri volení lokality mediácie je potrebné zohľadniť náklady na cestovanie a ubytovanie. Zároveň ochotu rodičov cestovať na určené miesto. V neposlednom rade z pohľadu možných trestnoprávnych následkov nie je výnimočná neochota rodiča, ktorý neoprávnene dieťa premiestnil alebo zadržiava, dostaviť sa do pôvodnej krajiny na mediačné stretnutie.

Existujú teda viaceré alternatívy, akými sú tretia krajina, nepriama mediácia, mediácia vykonaná prostredníctvom diaľkovej komunikácie a ďalšie.

Hodnotenie vhodnosti mediácie

Medzi základné otázky, ktoré treba pred začatí mediácie zohľadniť sú:

• vôľa strán sporu zapojiť sa do mediácie
• prílišná polarizácia názorov
• známky násilia, alebo zneužívania alkoholu a drog
• známky značnej nerovnováhy v mediácii
• známky zneužívania dieťaťa

Na hodnotenie vhodnosti mediácie neexistuje exaktný postup a je v kompetencii mediátora.

Obsah mediácie

Predmetom mediácie je riešenie premiestnenia a zadržania dieťaťa a potreba rýchleho riešenia vzniknutej situácie. S ohľadom na časové požiadavky je potrebný časový rámec na riešenie tohto bodu.

Keďže ale spor je širší ako samotná otázka premiestnenia dieťaťa, mediácia dáva možnosť riešiť širší okruh problémov v súvislosti s rodičovskými právami a povinnosťami. Okrem otázky možnosti vrátenia alebo nevrátenia dieťaťa, je teda možné zaoberať sa aj inými dlhodobými otázkami, ktoré majú vplyv na rodičovské práva a povinnosti, vrátane osobnej starostlivosti, styku s dieťaťom, prípadne dohôd o výživnom.

Rozsah riešených otázok v mediácii je teda širší ako samotný predmet návratového konania.

Dobrovoľnosť mediácie

Aj v prípade mediácie medzinárodného únosu dieťaťa, napriek definovaným administratívnym postupom pre návratové konanie a prípadnú trestnoprávnu rovinu, je mediácia dobrovoľná a nie je možné žiadnu stranu k účasti na mediácii nútiť.

Záujem dieťaťa

Účelom mediácie je uľahčenie komunikácie medzi stranami sporu, rodičmi. Vytvorenie vhodných podmienok pre komunikácia, ktorá má viesť k zmierlivému riešeniu, ktoré by zohľadňovalo ich záujmy.

Je nevyhnutné mať ale na pamäti, že predmetom mediácie je dieťa a aj v mediácii je potrebné dbať na jeho blaho a najlepšie záujmy, a k tomuto by mala záverečná dohoda smerovať .

S ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť dieťaťa nie je vylúčená priama alebo nepriama účasť dieťaťa aj na mediačnom konaní. Vhodnosť takejto účasti je rovnako potrebné starostlivo zvážiť.

 

zdroj: https://www.hcch.net/en/publications-and-studies/details4/?pid=6475&dtid=52

Čo sa deje s domácimi miláčikmi po rozchode alebo rozvode ich majiteľov? Domáce zvieratá majú v našom právnom poriadku osobitné postavenie, napriek tomu, že sú z právneho hľadiska považované za hnuteľné veci.

Domáce zvieratá po rozchode alebo rozvode

V prípade rozchodu alebo rozvodu páru, zákon vyžaduje upraviť určité oblasti. Najmä je potrebné upraviť výkon rodičovských práv a povinností vo vzťahu k spoločným maloletým deťom. Tiež je potrebné rozdeliť si majetok – či už bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (obligatórne) alebo podielové spoluvlastníctvo (fakultatívne). Pes, mačka alebo iný domáci miláčik je osobitnou kategóriou, pri ktorej sa síce uplatňujú ustanovenia o hnuteľných veciach, je ale nevyhnutné zohľadniť citový vzťah majiteľov k zvieraťu a zároveň citový vzťah zvieraťa k majiteľom.

„Živé zviera má osobitný význam a hodnotu ako živý tvor, ktorý je schopný vnímať vlastnými zmyslami a v občianskoprávnych vzťahoch má osobitné postavenie. Na živé zviera sa vzťahujú ustanovenia o hnuteľných veciach; to neplatí ak to odporuje povahe živého zvieraťa ako živého tvora.“ § 119 ods. 3 Občianskeho zákonníka

V praxi to znamená, že sa na domáce zviera nazerá ako na vlastníctvo, ktoré môže byť výlučné vlastníctvo jedného z páru, spoločné podielové vlastníctvo alebo bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Ak domáceho miláčika vlastní len jeden z páru, je problém s vlastníctvom po rozchode prakticky vyriešený. Nie je pritom vylúčená dohoda bývalých partnerov o návštevách alebo spoločnej starostlivosti.

V prípade, ak zviera patrí do podielového spoluvlastníctva, môže takýto vlastnícky stav zotrvať aj po rozchode a dohodnúť spoločnú starostlivosť. Tiež je možné spoluvlastníctvo dohodou zrušiť a domáci miláčik sa tak stane majetkom len jedného z majiteľov. Ani v takom prípade nie je vylúčená dohoda medzi bývalými partnermi.

Obdobne to je pri bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, ktoré ale na rozdiel od podielového spoluvlastníctva zaniká rozvodom manželstva a je nevyhnutné tento majetok vyporiadať. Konkrétnu otázku psa alebo mačky možno riešiť opätovne buď vlastníctvom len jedného z páru alebo môže byť zviera v podielovom spoluvlastníctve a spoločnej starostlivosti.

Zviera je člen rodiny, ktorého zákon za člena rodiny nepovažuje

Napriek tomu, že domáci miláčikovia sú vo väčšine prípadov z citového hľadiska považovaní za člena rodiny, zákon o rodine takúto úpravu ale neobsahuje. Zákon o rodine hovorí výlučne o ľudských členoch rodiny. Platne dohodnúť (alebo súdne nariadiť) striedavú starostlivosť alebo výlučnú starostlivosť s možnosťami stretávania sa je možné podľa zákona o rodine iba vo vzťahu k maloletým deťom. Nie vo vzťahu k domácemu miláčikovi.

Nie je vylúčené obdobnú úpravu dohodnúť v občianskoprávnej rovine, ktorá ale nebude mať účinky podľa zákona o rodine. A teda aj prípadné sankcie za nedodržanie takejto dohody sú prípustné iba podľa všeobecnej civilnoprávnej úpravy. Tento fakt ale neznamená neúčelnosť takejto dohody.

Vychádzajúc z princípu osobitného postavenia živého zvieraťa (§ 119 ods. 3 občianskeho zákonníka) nie je možná akákoľvek dohoda o zvierati, ale iba dohoda zohľadňujúca osobitný význam a hodnotu zvieraťa ako živého tvora, ktoré je schopné vnímať vlastnými zmyslami.

Podľa zákona si bývalí partneri môžu svoj bežný spoločný majetok rozdeliť rozpílením, ak sa na tom dohodnú. V prípade zvierat by takáto dohoda ale odporovala zákonu. A teda napriek tomu, že živé zviera je zo zákona považovaná za vec a vlastníctvo, nemá voči nemu vlastník absolútnu svojvôľu.

Trestnoprávna ochrana psov a mačiek

Búrlivé rozchody a rozvody môžu byť sprevádzané rôznymi úmyselnými naschválmi, napr. obídenie auta neverníka kľúčom alebo úprava „milovanej“ elektroniky krompáčom. Zatiaľ čo trestný zákon takéto „poďakovanie“ bývalému partnerovi môže postihovať s prihliadnutím na ustanovenia chrániace majetok, ak by takéto konanie smerovalo proti zvieraťu (spoločnému miláčikovi), zákon by takéto konanie hodnotil prísnejšie, napriek tomu, že je zviera považované za hnuteľnú vec.

Okrem trestného činu týrania zvierat má trestný zákon aj ďalšie paragrafy na ochranu zvierat – zanedbanie starostlivosti o zviera a organizovanie zápasov zvierat. Tieto ustanovenia je možné aplikovať v súvislosti so psami, mačkami, hospodárskymi zvieratami a chránenými živočíchmi.

Návrh na mimosúdne riešenie/mediáciu

V prípade potreby osobitnej dohody vlastníctva alebo starostlivosti o domáceho miláčika je možné pokúsiť sa vec vyriešiť mimosúdnou cestou – formou mediácie – so záväzným výsledkom.

Protistrane je možné navrhnúť mediáciu, a to vo vlastnej réžii alebo o tento úkon je možné požiadať mediátora, ktorý protistrane zašle výzvu na mediáciu a pokúsi sa dojednať podmienky začatia mediácie. V prípade, ak táto výzva zostane bez reakcie protistrany alebo mediácia je odmietnutá, ten kto mal záujem o mediáciu obdrží správu od mediátora o vykonaných úkonoch a o jeho pokuse dosiahnuť mimosúdnu dohodu formou mediácie.

V súčasnosti je stále zvyšujúca požiadavka na rozvod bez nutnosti fyzickej prítomnosti manželov, tzv. online rozvod. Každý pod týmto pojmom rozumie iný postup a zákon online rozvod nedefinuje. Povieme si v skratke, čo manželov v procese rozvodu nevyhnutne čaká a v čom majú manželia možnosť voľby.

Manželstvo rozvádza súd

Manželstvo môže rozviesť výlučne súd. Tomu sa manželia nevyhnú. Nemôže teda manželstvo rozviesť advokát, notár alebo mediátor. Jeden z manželov teda musí nevyhnutne podať návrh na rozvod, čím sa rozvodové konanie začne.

Návrh na rozvod je možné vypracovať vo vlastnej réžii, no pokiaľ manželia nie sú na rozvode alebo s ním súvisiacich veciach dohodnutí, je viac než vhodné obrátiť sa na advokáta. Ten spíše návrh na rozvod s prihliadnutím na všetky práva, povinnosti a nároky klienta, zároveň klienta zastúpi na súde.

Služby advokátov je možné už v dnešnej dobe nájsť a objednať online, preto v tomto bode nie je potrebná fyzická prítomnosť.

Rodičovská dohoda manželov

Je podstatné myslieť na skutočnosť, že v prípade, ak manželia majú spoločné maloleté deti, s konaním o rozvode je spojené aj konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností. Návrh na rozvod teda bude musieť obsahovať aj návrh tejto úpravy alebo s návrhom na rozvod manželia predložia dohodu, ktorú ako rodičia dojednali a uzavreli.

Vo väčšine prípadov potom nebude nevyhnutné širšie dokazovanie v rámci konania o úprave výkonu rodičovských práv  a povinností a o výške výživného na deti a súd by sa mal obmedziť na posúdenie rodičovskej dohody, či je v záujme maloletých detí a či neodporuje zákonu. Aj v tomto bode, ak súd uzná za vhodné, môže vykonať ďalšie dokazovanie.

V prípade, ak sa manželom nedarí dosiahnuť dohodu, majú možnosť využiť služby mediátora, ktorý im vytvorí vhodné podmienky pre komunikáciu a dosiahnutie dohody. Aj služby mediátora je možné vykonať v online forme.

Rozdiel medzi advokátom a mediátorom

Je potrebné uvedomiť si, že advokát aj mediátor majú svoju nezastupiteľnú úlohu. Advokát preto nemôže nahradiť úlohu mediátora a naopak. Obaja sú na voľbe manželov, no zatiaľ čo advokáta si najíma jeden z manželov a zastupuje výlučne záujmy tohto manžela, na mediátorovi sa musia zhodnúť obaja manželia. Advokát teda stojí za svojim klientom – za jedným z manželov, mediátor stojí ako nestranná a nezávislá osoba medzi manželmi a jeho úlohou je aby jeho klienti dosiahli dohodu, ktorá zohľadňuje záujmy oboch manželov – rodičov.

pozn.: považujeme za dôležité upozorniť, že v praxi sa nám nezriedka stáva, že advokát nevedie svojho klienta k dohode, ale do sporu. Preto by malo byť na dôsledkom zvážení každého klienta, s akým advokátom bude pracovať. V každom prípade každému klientovi vždy odporúčame, aby advokátom zastúpený bol alebo aspoň aby sa s advokátom pred začatím mediácie a pred podpisom mediačnej dohody poradil.

Rýchle konanie o rozvode

Základným predpokladom rýchleho konania o rozvode je dohoda rodičov o výživnom a deťoch. V prípade, ak táto otázka nie je v konaní vyriešená a je potrebné aby súd  v tomto bode autoritatívne rozhodol, s veľkou pravdepodobnosťou súd nariadi znalecké dokazovanie (psychologický posudok rodičov a detí), čo už online pravdepodobne nebude možné vykonať. Rovnaký problém nastáva pri nedohode o výživnom, kde súd musí detailne posúdiť schopnosti, možnosti a majetkové pomery rodičov a potreby dieťaťa.

Ak budú manželia na súde zastúpení advokátmi a súdu predložia rodičovskú dohodu (ktorá môže byť výsledkom mediácie), súd nemusí nevyhnutne vyžadovať aj prítomnosť samotných manželov na pojednávaní. To bude na posúdení súdom, po dostatočnom zdôvodnení neprítomnosti manžela na pojednávaní advokátom. Ide najmä o prípady, kedy sa jeden z manželov dlhodobo zdržiava v zahraniční.

V prípade efektívneho konania manželov a spolupráce s odborníkmi je možné dosiahnuť rýchly rozvod, ktorý v ideálnom prípade možno vybaviť na diaľku bez nevyhnutnosti fyzickej prítomnosti na súde, u advokáta alebo mediátora.

Ako začať mediáciu

Protistrane – druhému manželovi/rodičovi – je možné navrhnúť mediáciu vo vlastnej réžii alebo o tento úkon je možné požiadať mediátora, ktorý druhému manželovi zašle výzvu na mediáciu a pokúsi sa dojednať podmienky začatia mediácie.

V prípade, ak táto výzva zostane bez reakcie protistrany alebo mediácia je odmietnutá, ten kto mal záujem o mediáciu obdrží správu od mediátora o vykonaných úkonoch a o jeho pokuse dosiahnuť mimosúdnu dohodu formou mediácie.

Manželstvo je zväzok, ktorý sa tradične považuje za doživotný. Pravda je však taká, že veľa manželstiev končí rozvodom. Tieto rozvody sú často výsledkom komplexných problémov a niekoľkých kľúčových faktorov. V tomto príspevku sa pozrieme na niekoľko najčastejších dôvodov, ktoré vedú páry k rozhodnutiu ukončiť svoje manželstvo.

Zákon dáva súdu možnosť rozviesť manželstvo iba v prípade, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.

V ďalšej časti zákon nedefinuje konkrétne dôvody na rozvod. Vždy sú posudzované individuálne pre každý jeden prípad.

Pri každom rozvode Štatistický úrad SR zbiera informácie o rozvodoch manželstiev, kde kategorizoval najčastejšie dôvody:

1. neuvážené uzavretie manželstva
2. alkoholizmus
3. nevera
4. nezáujem o rodiny (ukončenie spolužitia)
5. zlé zaobchádzanie, odsúdenie pre trestný čin
6. rozdielnosť pováh, názorov a záujmov
7. zdravotné dôvody (napr. neplodnosť)
8. sexuálne nezhody
9. ostatné príčiny

Neuvážené uzavretie manželstva

Mladá láska alebo spoločenský tlak môže niekedy tlačiť jednotlivcov do manželstva, bez toho, aby si dôkladne premysleli, čo táto viazanosť znamená. Keď počiatočná vášeň vyprchá, neuvážené uzavretie manželstva sa často ukáže ako nedostatočný základ pre dlhodobý vzťah.

Alkoholizmus

Závislosť, vrátane alkoholizmu, môže byť deštruktívnou silou v manželstve, ktorá vedie k finančným problémom, negatívnym zmenám v správaní a iným problémom, ktoré narúšajú základy vzťahu.

Nevera

Emočná alebo fyzická nevera je častým spúšťačom rozvodov, pretože porušuje základnú dôveru, ktorá je nevyhnutná pre fungujúci vzťah.

V rámci posudzovania povinností manželov byť si verní, súdy v rámci rozvodového konania vychádzajú z právneho stavu, že manželia tieto manželské povinnosti majú až do momentu právoplatnosti súdneho rozhodnutia o rozvode. Do tohto momentu preto manželia majú povinnosť zachovávať vernosť a prípadný nový vzťah pred rozhodnutím o rozvode sa posudzuje ako porušenie manželských povinností.

Nezáujem o rodinu (ukončenie spolužitia)

Odchod jedného z partnerov a absencia spoločného života často symbolizuje stratu záujmu o rodinu a manželstvo, čo môže byť impulzom k právnemu ukončeniu vzťahu.

Zlé zaobchádzanie, odsúdenie pre trestný čin

Fyzické alebo emočné zneužívanie, rovnako ako odsúdenie pre trestný čin, často predstavuje pomyselnú čiaru v manželskom vzťahu, ktorej prekročenie vyústi do rozvodu manželstva.

Rozdielnosť pováh, názorov a záujmov

Manželia, ktorí postupom času zistia, že majú odlišné životné ciele, hodnoty alebo záujmy, môžu zistiť, že ich cesty sa jednoducho rozišli.

Zdravotné dôvody (napr. neplodnosť)

Zdravotné problémy, ako je neplodnosť, môžu v manželstve vytvárať napätie, najmä ak pár silne túži po vlastných deťoch. Taktiež chronické alebo závažné zdravotné problémy môžu byť obrovskou záťažou pre manželstvo.

Sexuálne nezhody

Nesúlad v sexuálnych túžbach, preferenciách alebo funkcii môže vytvárať frustráciu a nespokojnosť, ktorá, ak sa neruší konštruktívnym spôsobom, môže viesť k rozvodu.

Ostatné príčiny

K týmto môžu patriť dlhodobé oddelenie, psychické problémy, rodinný tlak alebo iné individuálne dôvody, ktoré manželstvo postavia pred neriešiteľné výzvy.

Ďalšie príčiny rozpadu manželstva

Zatiaľ čo štatistický úrad vymedzil základné dôvody rozpadu
manželstva, životné situácie prinášajú množstvo ďalších dôvodov.
Častokrát ide o kombináciu dôvodov. Medzi ne patrí napríklad:

1. zlá finančná situácia
2. stres
3. nezhody vo veci starostlivosti o domácnosť
4. nezhody v rámci výchovy detí
5. málo spoločne stráveného času
6. nezhody v rámci širšej rodiny
7. nepozorný partner
8. nedostatok dôvery
9. nedostatok rešpektu

Návrh na mimosúdne riešenie sporu formou mediácie

V prípade, ak spor hrozí alebo už existuje, vo väčšine prípadov sa dá urovnať dohodou. Ak druhá strana nekomunikuje alebo odmieta riešiť samotný spor, je možné jej navrhnúť mediáciu, ako spôsob mimosúdneho riešenia sporov za účasti tretej, nezávislej a nestrannej osoby – mediátora.

V prípade, ak protistrana na návrh mediácie nereaguje alebo nie je možné jej takýto návrh priamo doručiť, je možné osloviť mediátora so žiadosťou o zaslanie výzvy na mediáciu protistrane. Mediátor v takom prípade priamo oslovuje protistranu a v prípade obojstranného súhlasu s mediáciou dojedná podmienky Dohody o začatí mediácie. Ak s mediáciou nesúhlasí alebo na výzvu mediátora nereaguje, mediátor vystaví správu o pokuse o mimosúdnu dohodu.

Podľa § 148 ods. 2 Občianskeho zákonníka je možné požiadať súd, aby bezpodielové spoluvlastníctvo manželov zrušil ešte za trvania manželstva, a to zo závažných dôvodov. Napriek tomu, že v zákone nie sú z logických dôvodov špecifikované všetky situácie, kedy je odôvodnené zrušiť BSM za trvania manželstva, zákon uvádza ako dôvod najmä, ak by ďalšie trvanie BSM odporovalo dobrým mravom.

Hoci Občiansky zákonník priamo pojem dobré mravy nedefinuje, vo všeobecnosti však možno s použitím § 3 OZ hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorých sa uplatňuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie.

Je vždy na zisťovaní súdu o konkrétnostiach manželského spolužitia, o ich vzájomnom vzťahu a postoji manželov k spoločnému majetku, snahe o vytváraní majetku resp. o hospodárení s majetkom. Ide o situácie, kedy napríklad jeden z manželov nehospodárne nakladá s majetkom, na tvorbe majetku sa vôbec nepodieľa, vyhýba sa práci, alebo nezabezpečuje potreby rodiny.

Súd bude hodnotiť, či by ďalšie trvanie BSM odporovalo dobrým mravom.

Rozvodové konanie a zrušenie spoločnej domácnosti

Krajský súd Trnava rozhodoval v konkrétnej veci návrhu na zrušenie BSM (11CoP/220/2017), kde jeden z manželov sa domáhal zrušenia BSM za trvania manželstva z dôvodu, že sú v rozvodom konaní a nežijú v spoločnej domácnosti.

Krajský súd v rozhodnutí zdôvodnil, že nepovažuje samotnú skutočnosť rozvodového konania a oddeleného žitia za dostatočný dôvod na zrušenie BSM pred rozvodom. V danom prípade bolo zistené, že naďalej sa obaja manželia spolupodieľajú na vytváraní spoločného majetku. Obaja sa riadne starajú o spoločné deti, nenakladajú nehospodárne so spoločným majetkom na úkor rodiny. Obaja riadne pracujú, a prispievajú aj po ukončení spolužitia k tvorbe spoločného majetku.

Súd poukazuje na to, že zmyslom § 148 ods. 2 Občianskeho zákonníka je vytvoriť podmienky na zabezpečenie ochrany jedného z manželov v situácii, keď inštitút bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vyjadrujúci ich rovnoprávne postavenie v majetkovej oblasti, zo závažných dôvodov prestal plniť svoju funkciu. Za závažné dôvody umožňujúce súdu vyhovieť návrhu na zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva v zmysle citovaného ustanovenia možno považovať také konanie jedného z manželov, ktoré sa prejavuje v nehospodárnom nakladaní so spoločným majetkom na úkor rodiny, alebo ak jeden z manželov sa nepričiňuje o vytváranie spoločného majetku, ničenie spoločného majetku, nezáujem jedného z manželov o rodinu a podobne.

Pri uzavretí manželstva vzniká medzi manželmi bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (BSM). To možno chápať ako jednu peňaženku, ktorú vlastnia obaja manželia. Všetko, čo zarobí jeden z manželov počas manželstva patrí do spoločného majetku. 

Popri bezpodielovom spoluvlastníctve manželov môže zároveň každý z manželov disponovať aj svojim výlučným majetkom alebo osobnými dlhmi, ktoré do BSM nepatria. Každý má teda ešte jednu svoju vlastnú peňaženku.

Čo do BSM patrí a čo do BSM nepatrí

V BSM je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo získal jeden z manželov za trvania manželstva. Ide teda o všetky príjmy, výhry, hnuteľné aj nehnuteľné veci a podobne. Naproti tomu, veci ktoré jeden z manželov získal pred sobášom, patria do jeho výlučné vlastníctva aj po vzniku BSM. Neznamená to teda, že v prípade, ak jeden z manželov prišiel do manželstva bez majetku a druhý so značným bohatstvom, by sa v prípade rozvodu delilo toto bohatstvo na polovicu.

Do BSM tiež nepatria veci, ktoré boli získané darom alebo dedičstvom a ani veci, ktoré svojou povahou slúžia osobnej potrebe alebo na výkon povolania jedného z manželov. Ak teda počas manželstva jeden z manželov dedí, dedičstvo nevstupuje do BSM a teda nebude ani predmetom vyporiadania po rozvode.

Rovnako je to v prípade darov. Dar patrí výlučne obdarovanému. Inou je situácia, kedy napríklad novomanželia dostanú do daru auto. Napriek tomu, že boli obdarovaní obaja, nepôjde o vec patriacu do BSM, ale vec sa stane podielovým spoluvlastníctvom oboch manželov.

Úprava bezpodielového spoluvlastníctva manželov

Zákon pripúšťa možnosť, že si manželia dohodou upravia rozsah BSM, tzn. obsah BSM rozšíriť alebo zúžiť. Predstavme si situáciu, kedy jeden z manželov do manželstva vstúpil s finančnou čiastkou na kúpu bytu. Napriek tomu, že tieto peniaze sú v jeho výlučnom vlastníctve, v prípade, ak by počas manželstva zakúpil nehnuteľnosť, táto by už do BSM patrila. Preto sa môžu u notára obaja dohodnúť, že zakúpený byt nebude patriť do BSM.

Okrem toho zákon umožňuje dohodnúť sa o tom, kto z manželov bude spravovať BSM, prípadne si vznik BSM vyhradia ku dňu zániku manželstva.

Majetok nezosobášených párov

Na nikoho, okrem manželov, sa zákonná úprava BSM nemôže vzťahovať. V prípade nezosobášených párov sa všetky príjmy, aj dlhy, stávajú výlučným vlastníctvom iba jedného z partnerov, prípadne budú v ich podielovom spoluvlastníctve. V nevýhode je teda napríklad žena na rodičovskej dovolenke, ktorá z dôvodu starostlivosti o spoločného potomka nemá príjem. Zatiaľ čo v prípade manželstva by mala zákonný nárok na príjmy jej partner, v prípade nezosobášeného páru takúto zákonnú možnosť nemá. Nevylučuje to ale možnosť zmluvne sa s partnerom dohodnúť na spôsobe hospodárenia v spoločnej domácnosti.

Kedy sa delí majetok manželov

Majetok manželov sa delí spravidla pri rozvode. Vo všeobecnosti je potrebné BSM vyporiadať (rozdeliť) po zániku BSM.

BSM zaniká, ako sme už spomenuli, pri zániku manželstva (pri rozvode a pri smrti jedného z manžela). BSM môže výnimočne zaniknúť už počas manželstva, a to zo závažných dôvodov (napríklad ak by ďalšie trvanie BSM odporovalo dobrým mravom).

O zrušení BSM môže rozhodnúť výlučne súd. Súd tiež zruší BSM, keď to navrhne jeden z manželov, ak druhý manžel získa oprávnenie na podnikateľskú činnosť.

Netreba zabúdať, že manželia okrem BSM môžu mať aj podielové spoluvlastníctvo, ktoré mohli nadobudnúť napríklad pred uzavretí manželstva alebo ktoré nadobudli počas manželstva napríklad do daru. Možnosť rozdeliť podielové spoluvlastníctvo nie je z časového hľadiska ohraničené trvaním manželstva. Vyporiadať podielové spoluvlastníctvo možno tak počas manželstva, ako aj kedykoľvek po rozvode.

 

Ako sa delí majetok manželov

Ak BSM zanikne, v druhom kroku bude potrebné majetok vyporiadať. Vyporiadanie sa môže vykonať troma spôsobmi. Za prvé sa manželia o vyporiadaní môžu dohodnúť, čo je najrýchlejšie a najlacnejšie.

Ak sa nedohodnú, môžu o vyporiadanie požiadať súd. Jednak je to časovo náročnejší spôsob, a zároveň nákladnejší spôsob. Súdny poplatok za vyporiadanie BSM predstavuje 3% z hodnoty majetku. Tiež je vhodné dať sa v súdnom konaní zastúpiť advokátom, ktorého odmena sa taktiež počíta z hodnoty vyporiadavaného majetku.

Súd pri vyporiadaní prihliada nielen na potreby maloletých detí, ale aj posudzuje, kto sa ako staral o rodinu a ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho výlučného majetku vynaložil na spoločný majetok. Tiež je potrebné zohľadniť, ak sa z majetku z BSM investovalo do výlučného majetku jedného z manželov.

Tretím spôsobom vyporiadania je, ak sa manželia ani nedohodnú, ani nepodajú návrh na súd, tak po troch rokoch od zániku BSM nastáva právna domnienka, že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z BSM využíva (platí pri hnuteľných veciach). Pri ostatných hnuteľných a nehnuteľných veciach platí, že z režimu bezpodielového spoluvlastníctva prešli do podielového spoluvlastníctva a ich podiely exmanželov sú rovnaké. Pri danom spôsobe vyporiadania môžu vznikať ďalšie spory v budúcnosti v rámci dokazovania, napr. kto ako veci užíval alebo akým spôsobom si rozdelia podielové spoluvlastníctvo

Netreba zabúdať, že predmetom vyporiadania nie je iba dohoda o hodnote jednotlivých podielov, ale najmä o spôsob akým sa majetok rozdelí. A teda, či sa napríklad nehnuteľnosť predá a kúpna cena sa prerozdelí, alebo či na jedného z manželov prejde vlastníctvo a druhého vyplatí.

Najčastejší problém pri dohode o vyporiadaní

Napriek tomu, že dohoda o vyporiadaní je najrýchlejší a najlacnejší spôsob, často krát býva najzložitejší v dôsledku zlej alebo nulovej komunikácie medzi bývalými partnermi. V týchto prípadoch je účelné osloviť mediátora, ako nezávislého a nestranného sprostredkovateľa komunikácie, za pomoci ktorého je možné sa efektívne dopracovať k dohode o vyporiadaní. Nie je pritom vylúčené do procesu mediácie zapojiť aj advokátov.

Netreba zabúdať, že mediačné konanie je možné začať v prípadoch, kedy už bolo začaté súdne konanie. Ak dôjde k dohode a súd ukončí súdne konanie zmierom, súdny poplatok sa z troch percent znižuje na jedno percento z hodnoty majetku.

Návrh na mimosúdne riešenie sporu formou mediácie

V prípade, ak spor hrozí alebo už existuje, vo väčšine prípadov sa dá urovnať dohodou. Ak druhá strana nekomunikuje alebo odmieta riešiť samotný spor, je možné jej navrhnúť mediáciu, ako spôsob mimosúdneho riešenia sporov za účasti tretej, nezávislej a nestrannej osoby – mediátora.

V prípade, ak protistrana na návrh mediácie nereaguje alebo nie je možné jej takýto návrh priamo doručiť, je možné osloviť mediátora so žiadosťou o zaslanie výzvy na mediáciu protistrane. Mediátor v takom prípade priamo oslovuje protistranu a v prípade obojstranného súhlasu s mediáciou dojedná podmienky Dohody o začatí mediácie. Ak s mediáciou nesúhlasí alebo na výzvu mediátora nereaguje, mediátor vystaví správu o pokuse o mimosúdnu dohodu.