1. Kto môže podať návrh na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti?

Spravidla tak robia rodičia dieťaťa, ktorí sa rozvádzajú, rozchádzajú alebo iba odlučujú a o dieťa sa už nevedia starať ako doposiaľ.

Podnet súdu na úpravu ale môže prísť aj od inej osoby. Ten kto podnet podáva nemusí byť označený ako osoba, ktorej má byť dieťa zverené.

2. Aká sú možnosti zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti?

Zákon pozná tri základné možnosti zverenia – a to do výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov, do striedavej osobnej starostlivosti alebo do spoločne osobnej starostlivosti oboch rodičov.

Okrem toho existujú možnosti náhradnej osobnej starostlivosti, ak rodičia nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť svojmu dieťaťu starostlivosť. Je ňou náhradná osobná starostlivosť, pestúnska starostlivosť alebo ústavná starostlivosť.

V neposlednom rade zákon o rodine pozná inštitút osvojenia (adopcia), kedy nie je dieťa zverená do osobnej starostlivosti, ale vzniká rovnaký vzťah medzi osvojiteľom a osvojencom, ako medzi rodičmi a dieťaťom. A teda do pozície rodiča sa stavia adoptívny rodič a biologický rodič prestáva byť právne rodičom.

3. Aký je rozdiel medzi zverením dieťaťa a úpravou výkonu rodičovských práv a povinností?

Úprava výkonu rodičovských práv a povinností je širší pojem, pod ktorý sa zaraďuje aj zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti. Okrem toho sa upravuje aj zastupovanie dieťaťa, správa jeho majetku a ďalšie otázky, ktoré s výchovou dieťaťa súvisia alebo ktorých úpravu si daný prípad vyžaduje.

4. Ako prebieha konanie o zverení dieťaťa?

Je to závislé najmä od konkrétneho prípadu. V každom prípade ale súd potrebuje mať preukázané, že navrhovaná úprava je v najlepšom záujme dieťaťa a že neprimerane nezasahuje do jeho práv alebo do práv rodičov.

Podstatným rozdielom sa stáva, či je návrh na zverenie dieťaťa podložený dohodou rodičov alebo ide o jednostranný návrh, voči ktorému bude druhý rodič namietať. V prvom prípade súd spravidla dohodu rodičov schváli, ak neodporuje najlepšiemu záujmu dieťaťa.

V druhom prípade súd zisťuje skutočný stav, pričom nie je viazaný návrhmi rodičov. Ako podklad pre rozhodnutie spravidla slúži správa a výpoveď kolízneho opatrovníka určeného dieťaťu a nezriedka psychologický znalecký posudok rodičov a dieťaťa.

Keďže druhá alternatíva je nielen časovo a finančne náročnejšia, ale najmä zaťažujúca pre dieťa, súd má povinnosť účastníkov viesť k zmierlivému riešeniu. Ak je to účelné a umožňujú to okolnosti prejednávanej veci, môže súd účastníkov vyzvať, aby sa o zmierne riešenie pokúsili mediáciou.

5. Ak ide o zložitejší prípad, je vhodnejšie osloviť advokáta alebo mediátora?

Vždy odporúčame osloviť oboch. Ich úlohy a postavenie sa značne líši a z povahy ich postavenia sa nemôžu suplovať. Advokát je právnym poradcom a zástupcom jedného z rodičov, pričom má povinnosť presadzovať jeho záujmy a práva. Naproti tomu mediátor je nezávislá a nestranná osoba, ktorá má oboch rodičov viesť k zmierlivému riešeniu a k dohode. Mediačná dohoda v týchto prípadoch slúži ako podklad pre rozhodnutie súdu.

6. Je lepšie využiť mediáciu priamo na súde alebo služby súkromného mediátora?

Je nevyhnutné zdôrazniť, že na žiadnom súde nepôsobí mediátor (s výnimkou probačných a mediačných úradníkov v trestných veciach). Mediátori sú viazaní zákonom o mediácii a podľa tohto zákona sú nezávislými podnikateľmi, ktorí vykonávajú mediačné služby. Pre tento dôvod je vylúčené, aby boli zároveň zamestnancami súdu.

Niekoľko rokov ale na vybraných poručených súdoch funguje tzv. koordinátor, ktorý je vyšším súdnym úradníkom a zamestnancom súdu. Jeho základnou úlohou by mala byť edukácia rodičov v rámci možností dosiahnutia rodičovskej dohody, prípadne môže rodičom s dohodou priamo pomôcť. Napriek tomu nie je možné takéhoto zamestnanca súdu nazvať mediátorom, resp. s mediátorom zameniť. Nespĺňa zákonné podmienky pre výkon mediačnej činnosti, nie je nezávislým a konanie pred koordinátorom nie je viazané zákonnou mlčanlivosťou.

7. Koľko trvajú súdne konania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností?

To závisí najmä od schopnosti rodičov dosiahnuť dohodu. Ak ju dosiahnu sami alebo za pomoci mediátora, súdne konania bývajú spravidla rýchle a ukončené na prvom pojednávaní. Preto dĺžka súdneho konania sa spravidla zhoduje s časovými možnosťami sudcu, kedy môže poskytnúť termín prvého pojednávania.

Ak dohoda nie je dosiahnutá a sudca musí autoritatívne rozhodnúť, konanie sa značne predlžuje o čas potrebný na obstaranie podkladov (najmä psychologických posudkov), čo súdne konanie predĺži o mesiace. Zároveň sa zvyšujú náklady súdneho konania, ktoré znášajú rodičia.

Ministerstvo spravodlivosti SR dňa 21.08.2023 posunulo do medzirezortného pripomienkového konania návrh Vyhlášky MS SR, ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov.

Koordinátor a psychológ

Prijatím tohto návrhu by malo dôjsť k doplneniu pozície súdneho úradníka v rámci súdnych oddelení pre rodinnoprávnu agendu, a to o vyššieho súdneho úradníka – koordinátora. Zároveň by každý krajský súd mal pre tento účel vytvorenú a obsadenú pozíciu psychológa.

Koordinátor by mal za úlohu vykonávať informatívne stretnutia rodičov v konaní vo veciach o starostlivosti súdu o maloletých a ďalšie úkony spojené s týmito informatívnymi stretnutiami.

Psychológ by mal naproti tomu vykonávať podpornú psychologickú činnosť najmä v konaní vo veciach starostlivosti súdu o maloletých pre obvod krajského súdu.

Informatívne stretnutie rodičov

Návrhom vyhlášky je snaha o inštitucionálne zaradenie informatívnych stretnutí rodičov, ktoré by boli charakteru iných potrebných procesných úkonov súdu v konaniach vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, v ktorých je možné uzavrieť rodičovskú dohodu a v konaniach o výkon rozhodnutia. Základným účelom takýchto stretnutí by bolo najmä vedenie rodičov k prevzatiu rodičovskej zodpovednosti, využitiu odbornej pomoci a k uzavretiu rodičovskej dohody.

Informatívne stretnutie rodičov by mal viesť koordinátor alebo sudca.

Prečo sa navrhuje takáto zmena?

Dôvodová správa k návrhu vyhlášky uvádza, že „primárnym cieľom návrhu vyhlášky je implementovať niektoré z projektových zámerom ministerstva spravodlivosti v rámci projektu „Implementácia opatrení na podporu reformy štruktúry a optimalizácie procesov v rodinnoprávnej agende“. Hlavným cieľom projektu je zavedenie a overovanie použiteľnosti sociálnych inovácií v rodinnoprávnej agende, a to implementácia vhodných podmienok pre rodinnoprávnu agendu na všetkých súdoch, vytvorenie dôslednejších procesnoprávnych základov a zjednotenie postupu v celoslovenskom rozsahu s rešpektom k regionálnym odlišnostiam a následné zverejnenie a evaluácia dát z celoslovenského overovania. Na dvanástich pilotných súdoch ministerstvo spravodlivosti v priebehu rokov 2018 – 2020 overovalo nové postupy využitia tzv. multidisciplinárneho prístupu súdu a jednotlivých subjektov, ktoré sa podieľajú na riešení rodičovských konfliktov. Od začiatku roka 2022 sa projekt rozšíril na všetky okresné súdy. Už od októbra 2020 ministerstvo organizovalo školenia špecializovaných vyšších súdnych úradníkov – koordinátorov a sudcov, kde sa tento multidisciplinárny prístup v rodinnej agende overoval. A práve zakomponovanie inštitút vyššieho súdneho úradník – koordinátora a psychológa do právneho poriadku je cieľom predloženého návrhu vyhlášky. V tejto časti návrh vyhlášky bezprostredne súvisí s návrhom vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 149/2011 Z. z. o pravidlách určovania počtu miest sudcov, zamestnancov súdov, voľných miest sudcov a rozdeľovania zamestnaneckých miest na súdy v znení neskorších predpisov (taktiež v pripomienkovom konaní).“

Štádium legislatívneho procesu

Stav legislatívneho procesu, pripomienky k návrhu a ďalšie informácie je možné sledovať na oficiálnom webe slov-lex.sk.

NR SR dňa 4.10.2022 v treťom čítaní schválila zmenu zákona o rodine, ktorou bol zavedený inštitút spoločnej osobnej starostlivosti. Rodičia tak od nového roka dostanú novú alternatívu, akým spôsobom si môžu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností po rozvode alebo rozchode. Táto úpravy zodpovedá zneniu Princípov európskeho rodinného práva týkajúce sa rodičovskej zodpovednosti.

Starostlivosť o dieťa po rozvode

Zákon o rodine doposiaľ poznal výlučnú osobnú starostlivosť jedného z rodičov alebo striedavú osobnú starostlivosť. Novela zákona prinesie tretiu možnosť , a to zverenie dieťaťa do spoločnej osobnej starostlivosti. V čom spočíva základný rozdiel?

Zatiaľ čo pri starostlivosti jedného z rodičov, ktorému bolo dieťa zverené alebo pri striedavej starostlivosti, kedy bol určený presný interval striedania dieťaťa medzi rodičmi, bol za starostlivosť o dieťa zodpovedný vždy konkrétny rodič, pri spoločnej osobnej starostlivosti zostáva zodpovednosť rodičov nezmenená ako pred rozvodom alebo rozchodom.

„Samotný pojem „osobná starostlivosť“ zostáva nezmenený a nadväzuje na judikatúru či doktrínu rodinného práva, podľa ktorej ide o právo rodiča mať dieťa u seba a zabezpečovať stravu, oblečenie, ubytovanie, hygienu t. j. činnosti, ktorými sa zabezpečujú základné potreby dieťaťa.“[1]

Obaja rodičia sa teda budú o dieťa rovnako starať, bez nutnosti vymedzenia intervalov zabezpečovania starostlivosti. Predpokladom je samozrejme ich schopnosť dohodnúť sa na každodenných záležitostiach a ochote zosúladiť si svoje denné povinnosti, keďže oproti minulosti rodičia pravdepodobne už nebudú žiť v jednej domácnosti.

Zároveň nie je vylúčená, ani zriedkavá situácia, že rodičia z akéhokoľvek dôvodu zostanú žiť v jednej domácnosti. Nielen v týchto prípadoch chýbala legislatívna úprava situácie, kedy rodičia napriek rozchodu chcú zachovať doterajší rodičovský vzťah a vzájomnú zodpovednosť.

„Spoločná starostlivosť oboch rodičov je formou starostlivosti o dieťa, kde spôsob rozhodovania rodičov o starostlivosť o dieťa zostáva rovnaký ako v období pred rozvodom manželstva.. Ukotvenie spoločnej osobnej starostlivosti rodičov o dieťa je prejavom prirodzeného výkonu rodičovských práv oboma rodičmi, t. j. stavu, ako keď rodičia dieťaťa vykonávajú rodičovské práva a povinnosti ako manželia prípadne nezosobášení partneri spoločne s minimálnym zásahom zo strany štátu. Vládny návrh zákona má za cieľ podporiť zachovanie a rozvoj vzťahových väzieb dieťaťa s obidvomi rodičmi aj na čas po rozvode a rozchode, t. j. vytvoriť novú formu starostlivosti, ktorá môže byť v tomto smere pre konkrétne dieťa najvhodnejšia,. Zavedenie novej formy starostlivosti podporuje už existujúcu premisu, že zánikom manželstva (alebo partnerstva) sa nemá oslabiť rozsah rodičovských práv a povinností medzi dieťaťom a rodičom a v konkrétnych prípadoch vzhľadom na najlepší záujem dieťaťa môže podporiť zachovanie a rozvoj vzťahových väzieb dieťaťa s obidvomi rodičmi aj na čas po rozvode a po rozchode.“[2]

Vyrieši spoločná starostlivosť rodičovské spory?

Z mediačnej praxe je zrejmé, že rodičovské spory spravidla neviaznu na absencii úpravy novozavedenej spoločnej osobnej starostlivosti. Pri rodičoch, ktorí majú vážny spor a nevedia sa o dieťati dohodnúť, bude možnosť spoločnej osobnej starostlivosti tou poslednou možnosťou. A to z dôvodu, že tento typ starostlivosti predpokladá nielen schopnosť dohodnúť sa po odlúčení, ale aj schopnosť dohodnúť sa v budúcnosti na každodenných veciach bez potreby vonkajšieho zásahu.

„Ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o spoločnú osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem a ak obidvaja rodičia súhlasia so spoločnou osobnou starostlivosťou o dieťa, súd môže zveriť dieťa do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto zaistené potreby dieťaťa.“[3] Z tohto dôvodu sa nepredpokladá ani, že tento typ starostlivosti bude určovaný autoritatívnym súdnym rozhodnutím.

Naproti tomu táto možnosť výrazne pomôže rodičom, ktorí sa dohodnúť chcú a nepotrebujú alebo nechcú formálne dohody o „intervaloch“ striedania dieťaťa. Práve tento typ rodičov ocení, že budú vedieť formálne ukončiť manželstvo s možnosťou riadneho a obojstranného pokračovania ich rodičovských kompetencií, bez nutnosti uzatvárania v ich ponímaní nezmyselných „zmlúv“ o svojich potomkoch.

„Cieľom navrhovanej zmeny v  zákone o rodine je podporiť zachovanie, vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb dieťaťa s obidvomi rodičmi aj na čas po rozvode a rozchode. Rovnako tak explicitné ukotvenie spoločnej osobnej starostlivosti o dieťa a možnosť zverenia dieťaťa do tejto formy starostlivosti by mohlo pozitívnym spôsobom vplývať na množstvo času a príležitosti pre rozvádzajúcich sa rodičov a deti na realizáciu rodinného života.“[4]

Aký je rozdiel medzi striedavou a spoločnou starostlivosťou?

Zreteľnejší rozdiel bude zrejmý až po určitom čase fungovania tohto inštitútu. Vo všeobecnosti je ale možné povedať, že striedavá starostlivosť bude naproti starostlivosti spoločnej pravdepodobne ťažšie dojednateľná, keďže bude potrebné dohodnúť minimálne interval striedania. Toto pri dohode o spoločnej starostlivosti odpadne.

Naproti tomu striedavá starostlivosť dáva rodičom vyššiu garanciu, že v prípade možného budúceho sporu, budú disponovať záväznou úpravou výkonu ich rodičovských práv a povinností. Možnou nevýhodou spoločnej starostlivosti je, že v prípade možného budúceho sporu budú musieť požiadať o autoritatívnu úpravu rodičovských práv a povinností súd, keďže takáto úprava v čase určenia spoločnej starostlivosti nebola vyžadovaná.

„Tak pri striedavej osobnej starostlivosti, ako aj pri spoločnej osobnej starostlivosti je v záujme dieťaťa, aby rodičia boli schopní dohodnúť sa o výchove a osobnej starostlivosti o dieťa po rozvode manželstva, ich nezhody po rozhodnutí o úprave práv a povinností sú podkopaním stability prostredia a fakticky znefunkčnia striedavú, či spoločnú osobnú starostlivosť, dieťa vystavia konfliktom rodičov aj konfliktu lojality k rodičovi/obom rodičom.“[5]

Zavedenie inštitútu spoločnej osobnej starostlivosti dáva rodičom možnosť rozumnej dohody v záujem detí a prevencie pred vyvolaním konfliktov vyplývajúcich z povinnosti „prerozdelenia“ si času s deťmi po odlúčení. V prípade rodičov preferujúcich dohodu sa zároveň skráti čas nevyhnutný na dosiahnutie dohody o spoločnej osobnej starostlivosti oproti iným typom starostlivosti.

 

[1] Pavelková, B.: Zákon o rodine. Komentár. 1. vydanie, C.H.Beck, Bratislava 2011 S. 167; Kubíčková, G. in Lazar a kol.: Rodinné právo. In: Občianske právo hmotné. – Bratislava : Iuris Libri, 2018. – ISBN 978-80-89635-35-1 [1.zv.]. – S. 395;

[2] Doložka vybraných vplyvov – príloha k návrhu novely zákona

[3] legislatívne vyjadrenie možnosti zverenia dieťaťa do spoločnej osobnej starostlivosti podľa návrhu novely zákona

[4] analýza vplyvov na manželstvo, rodičovstvo a rodinu – príloha návrhu novely zákona

[5] Dôvodová správa k návrhu novely zákona

S narastajúcou globalizáciou vzišla v druhej polovici minulého storočia naliehavá potreba medzinárodnej právnej úpravy a spolupráce medzi štátmi v rámci fenoménu medzinárodných únosov detí.

V tomto prípade hovoríme o únose dieťaťa vlastným rodičom (nie o vydieračskom únose). Za medzinárodný únos dieťaťa rodičom sa považuje neoprávnené premiestnenie dieťaťa do iného štátu jedným z rodičov alebo neoprávnené zadržiavanie dieťaťa jedným z rodičov v inom štáte, ako je štát obvyklého pobytu dieťaťa.

Táto problematika je definovaná najmä v haagskych dohovoroch, v nariadení Brusel IIa a v európskom dohovore o starostlivosti o dieťa. Téme bola venovaná aktívna pozornosť na pôde Rady Európy, Európskej únie, aj Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného.

Relevantné právne predpisy, medzinárodné zmluvy a dohovory

Európsky dohovor o uznávaní a výkone rozhodnutí týkajúcich sa starostlivosti o deti a o obnove starostlivosti o deti

„Haagsky“ Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí

Nariadenie Rady (ES) 1347/2000 o právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností k spoločným deťom oboch manželov

Nariadenie (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností

Haagsky dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblastiach rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa

Dohovor OSN o právach dieťaťa

Príručka osvedčených postupov

Haagska konferencia medzinárodného práva súkromného publikovala v roku 2012 Príručku osvedčených postupov podľa Haagskeho dohovoru z 25. októbra 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí vo vzťahu k mediácii týchto prípadov.

Haagsky dohovor priamo podporuje mimosúdne riešenie rodinných sporov, vrátane medzinárodných únosov detí rodičmi. Z tohto dôvodu bola spracovaná príručka, ktorá má poradný charakter.

Výhody mediácie

V príručke je vyzdvihnutá potreba vzájomnej spolupráce účastníkov rodinného sporu za účelom dosiahnutia dohody rodičov, pre zabezpečenie naplnenia práva dieťaťa na zachovaní vzťahu s oboma rodičmi, v súlade s Dohovorom OSN o právach detí.

Je zdôraznené, že súdne konanie môže vzťah medzi rodičmi zhoršiť a dieťa tým môže duševne trpieť. Samotná mediácia môže v týchto prípadoch pomôcť už v úvodnej fáze konfliktu, ešte pred možnou eskaláciou a pred začatím súdneho konania.

S ohľadom na možné poskytnutie bezplatnej právnej pomoci pre účastníkov sporu, nemožno celoplošne preukázať finančnú úsporu mediácie oproti súdnemu konaniu, aj keď je mediácia všeobecne považovaná za ekonomicky a časovo výhodnejšie riešenie. S ohľadom na výstupy z týchto typov konaní (súdne konanie a mediácia) možno ale konštatovať, že mediácia spravidla vedie k udržateľnejšiemu riešeniu.

Riziká mediácie

Pri volení formy riešenia sporu je potrebné zvážiť možné zneužitie mediácie s cieľom „naťahovania“ času, bez skutočného záujmu dosiahnuť dohodu rodičov. Potrebné je aj zhodnotenie rizík domáceho násilia a zneužívania drog a alkoholu z hľadiska okolností, ktoré môžu ovplyvniť vhodnosť prípadu vo vzťahu k mediácii.

Zároveň, s ohľadom na medzinárodný kontext a duplicitu jurisdikcii, je potrebné prihliadať na možné obmedzenie autonómie rodičov v oblasti rodinného práva. Bude teda potrebné poznať právne účinky a postupy v prípade dosiahnutia dohody rodičov, postupy pre dosiahnutie záväznosti a vykonateľnosti takejto dohody.

Mediácia musí byť chápaná ako doplnok právnych postupov, nie ako ich náhradu. Prístup k právnemu procesu musí byť zachovaný.

Časová efektivita mediácie

Mediátor má potenciál v prípade medzinárodného rodičovského únosu podchytiť spor v samotnom začiatku, resp. má potenciál predísť únosu dieťaťa.

S ohľadom na predmet sporu je potreba flexibility a rýchleho konania. Časový faktor je pri medzinárodných únosoch rozhodujúci, keďže dieťa rýchlo stráca väzby na rodiča a pôvodné prostredie.

Rodičia majú preto dostať bezodkladne všetky relevantné informácie o možnosti riešenia sporu mediáciou. S ohľadom na neistý výsledok mediácie nesmie viesť k neodôvodnenému zdržaniu návratového konania.

Spolupráca

V prípade rodičovských únosov je nevyhnutná úzka spolupráca mediátorov s ústrednými orgánmi štátu a súdmi. Na Slovensku je za ústredný orgán pre účely haagskeho dohovoru určené Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže.

Napriek tomu zostáva zachovaná požiadavka na dôverný charakter mediácie, a teda ústredné orgány, súdy, ani iné subjekty nemajú právo disponovať informáciami o obsahu mediácie, ak nie je iná dohoda účastníkov sporu, s výnimkou informácie o začatí a skončení mediácie, príp. dohodnutom časovom rámci mediácie.

Použitie viacerých právnych systémov

Vyvstáva potreba poznania právnych úprav všetkých dotknutých právnych systémov. Mediátori majú zodpovednosť za poučenie strán sporu o dôležitosti získania relevantných právnych informácií a právnej pomoci.

Samotná príručka k haagskemu dohovoru zdôrazňuje, že mediátori, vrátane tých s právnym vzdelaním, nemôžu stranám sporu poskytovať právne poradenstvo. Mediátori podporujú účastníkov sporu, aby si zabezpečili právnych zástupcov.

Kultúra a náboženstvo

Typickou črtou medzinárodnej mediácie sú rozdielne kultúrne a náboženské zázemia. Hodnotové rozdiely bývajú najťažšie prekonateľné, preto je nevyhnutná vzájomná komunikácia strán sporu a mediátora, aby bolo možné poznať ich hodnoty a očakávania.

Nevyhnutná je osobitná príprava mediátora, pre možnosť pochopenia kultúrneho a náboženského kontextu prípadu. Nie je vylúčená ani spolupráca dvoch mediátorov, ktorí napriek prípadnej blízkosti k tej ktorej kultúre, budú musieť zachovať a garantovať svoju nestrannosť a neutrálnosť.

Jazyk

Napriek tomu, že pri medzinárodných únosoch detí pôjde spravidla o predtým spolužijúcich rodičov, ktorí spolu komunikovali v určitom jazyku, v rámci mediácie je potrebné zohľadniť možný diskomfort jedného z rodičov, ktorého vlastný jazyk nie je navrhovaným jazykom mediácie.

Nie je nevyhnutné, aby mediácia bola vedená bilingválne. Je ale potrebné, aby dohodnutý jazyk alebo jazyky mediácie vyhovovali účastníkom mediácie a aby sa vo vyjadrovaní svojich postojov a záujmov cítili komfortne. Nemožno spochybniť emocionálne stresujúce okolnosti.

Lokalita

Ďalším dôležitým faktorom v rámci medzinárodných mediácii je vzdialenosť medzi účastníkmi mediácie. Pri volení lokality mediácie je potrebné zohľadniť náklady na cestovanie a ubytovanie. Zároveň ochotu rodičov cestovať na určené miesto. V neposlednom rade z pohľadu možných trestnoprávnych následkov nie je výnimočná neochota rodiča, ktorý neoprávnene dieťa premiestnil alebo zadržiava, dostaviť sa do pôvodnej krajiny na mediačné stretnutie.

Existujú teda viaceré alternatívy, akými sú tretia krajina, nepriama mediácia, mediácia vykonaná prostredníctvom diaľkovej komunikácie a ďalšie.

Hodnotenie vhodnosti mediácie

Medzi základné otázky, ktoré treba pred začatí mediácie zohľadniť sú:

• vôľa strán sporu zapojiť sa do mediácie
• prílišná polarizácia názorov
• známky násilia, alebo zneužívania alkoholu a drog
• známky značnej nerovnováhy v mediácii
• známky zneužívania dieťaťa

Na hodnotenie vhodnosti mediácie neexistuje exaktný postup a je v kompetencii mediátora.

Obsah mediácie

Predmetom mediácie je riešenie premiestnenia a zadržania dieťaťa a potreba rýchleho riešenia vzniknutej situácie. S ohľadom na časové požiadavky je potrebný časový rámec na riešenie tohto bodu.

Keďže ale spor je širší ako samotná otázka premiestnenia dieťaťa, mediácia dáva možnosť riešiť širší okruh problémov v súvislosti s rodičovskými právami a povinnosťami. Okrem otázky možnosti vrátenia alebo nevrátenia dieťaťa, je teda možné zaoberať sa aj inými dlhodobými otázkami, ktoré majú vplyv na rodičovské práva a povinnosti, vrátane osobnej starostlivosti, styku s dieťaťom, prípadne dohôd o výživnom.

Rozsah riešených otázok v mediácii je teda širší ako samotný predmet návratového konania.

Dobrovoľnosť mediácie

Aj v prípade mediácie medzinárodného únosu dieťaťa, napriek definovaným administratívnym postupom pre návratové konanie a prípadnú trestnoprávnu rovinu, je mediácia dobrovoľná a nie je možné žiadnu stranu k účasti na mediácii nútiť.

Záujem dieťaťa

Účelom mediácie je uľahčenie komunikácie medzi stranami sporu, rodičmi. Vytvorenie vhodných podmienok pre komunikácia, ktorá má viesť k zmierlivému riešeniu, ktoré by zohľadňovalo ich záujmy.

Je nevyhnutné mať ale na pamäti, že predmetom mediácie je dieťa a aj v mediácii je potrebné dbať na jeho blaho a najlepšie záujmy, a k tomuto by mala záverečná dohoda smerovať .

S ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť dieťaťa nie je vylúčená priama alebo nepriama účasť dieťaťa aj na mediačnom konaní. Vhodnosť takejto účasti je rovnako potrebné starostlivo zvážiť.

 

zdroj: https://www.hcch.net/en/publications-and-studies/details4/?pid=6475&dtid=52

Každý rodič má morálnu, aj zákonnú povinnosť ochraňovať svoje dieťa. Vyskytujú sa ale okolnosti, kedy zákon uprednostnil beztrestné odloženie a opustenie dieťaťa za podmienok bezpečných pre dieťa, pred rizikom toho, že rodič dieťa opustí alebo odloží tam, kde by dieťaťu hrozila smrť.

Z tohto dôvodu zákon umožňuje novorodenca odložiť v hniezde záchrany – vo verejne prístupnom inkubátore. Rovnako stanovil podmienky pre utajený pôrod, kedy matka môže anonymne dieťa porodiť v nemocnici a tým sa ho zároveň vzdať.

Hniezdo záchrany

„Ak zdravotnícke zariadenie ústavnej starostlivosti, ktoré prevádzkuje novorodenecké oddelenie, zriadi na účely záchrany novorodencov verejne prístupný inkubátor, možno novorodenca do neho odložiť.“ § 11 ods. 12 zákona č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti

Každá matka môže novorodenca (do 6. týždňa po pôrode) anonymne odložiť do hniezda záchrany, kde zdravotnícky personál na základe alarmu bezodkladne poskytne dieťatku okamžitú pomoc a starostlivosť.

Ide o krízovú možnosť, ktorá má zabrániť zúfalým riešeniam, ako je odhodenie novorodenca do kontajnera alebo inému spôsobu zbavenia sa dieťaťa, ktorým by bol ohrozený jeho život a zdravie.

V prípade akýchkoľvek sociálnych problémov je vždy vhodné kontaktovať príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý je určený na pomoc a súčinnosť rodičom a deťom v krízových situáciách.

Kde sa nachádza hniezdo záchrany.

Utajený pôrod

„Žena, ktorá písomne požiadala o utajenie svojej osoby v súvislosti s pôrodom, má právo na osobitnú ochranu svojich osobných údajov.“ § 11 ods. 11 zákona č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti

Každá žena, ktorá chce bezpečný pôrod pre seba, má možnosť v každej nemocnici s pôrodnicou požiadať o utajený pôrod, resp. o utajenie svojej totožnosti. Takto narodené dieťa nebude mať oficiálnu právnu väzbu na matku ani otca a stane sa voľným pre adopciu, resp. bude sa postupovať podľa zákona o rodine ako pri neznámych rodičoch.

Zdravotná dokumentácia utajeného pôrodu sa vedie v osobitnom režime a je zapečatená a uschovaná v trezore.

„V prípade ženy, ktorá písomne požiadala o utajenie svojej osoby v súvislosti s pôrodom (§ 11 ods. 11), vedie sa osobitná zdravotná dokumentácia v rozsahu zdravotnej starostlivosti súvisiacej s tehotenstvom a pôrodom, ktorej súčasťou sú osobné údaje tejto ženy nevyhnutné na zistenie anamnézy a údaje uvedené v odseku 2 písm. b) až i). Osobné údaje nevyhnutné na jej identifikáciu sa vedú oddelene od osobitnej zdravotnej dokumentácie spolu s písomnou žiadosťou podľa § 11 ods. 11. Osobitná zdravotná dokumentácia sa o tieto údaje doplní a zapečatí ako celok.“ § 19 zákona o zdravotnej starostlivosti

Matka má právo svoju žiadosť o utajenie osobných údajov odvolať v lehote 6 týždňov odo dňa pôrodu.

Osvojenie

Z dôvodu, že dieťa oficiálne nemá známych rodičov a je voľné pre adopciu (osvojenie), je možné voči takémuto dieťaťu začať konanie o osvojení za splnenia požiadaviek podľa zákona o rodine.

V prípade ponechania dieťaťa v hniezde záchrany nie sú rodičia vôbec známi:

„Ak obaja rodičia maloletého dieťaťa zomreli, nie sú známi, boli pozbavení výkonu rodičovských práv a povinností, boli pozbavení spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu alebo nie sú schopní posúdiť dôsledky osvojenia, vyžaduje sa súhlas poručníka, ktorý bol dieťaťu ustanovený.“ § 101 ods. 3 zákona o rodine

V prípade utajeného pôrodu:

„Na osvojenie nie je potrebný súhlas rodičov osvojovaného maloletého dieťaťa ani súhlas maloletého rodiča maloletého dieťaťa, ak je rodičom žena, ktorá požiadala o utajenie svojej osoby v súvislosti s pôrodom podľa osobitného predpisu a počas najmenej dvoch mesiacov po narodení dieťaťa neprejavila o dieťa žiadny záujem.“ § 102 ods. 1 písm. c) zákona o rodine

Aj v prípadoch utajeného pôrodu alebo odloženia dieťaťa v hniezde záchrany sú aplikovateľné ustanovenia zákona o rodine o určení materstva a určení otcovstva. Je teda možnosť zvrátiť pôvodné rozhodnutie opustiť dieťa a dieťaťa sa ujať. Bude nevyhnuté ale preukázať biologickú väzbu a absolvovať úradnú procedúru. To je možné ale iba do okamihu právoplatnosti rozhodnutia o osvojení dieťaťa treťou osobou.

Trestná zodpovednosť

Matka nie je trestne zodpovedná za odloženie alebo opustenie dieťaťa, keďže v zmysle trestného práva ide o výkon práv a povinnosti:

„Čin inak trestný nie je trestným činom, ak ide o výkon práva alebo povinnosti vyplývajúcich zo všeobecne záväzného právneho predpisu, z rozhodnutia súdu alebo iného orgánu verejnej moci, z plnenia pracovných či iných úloh alebo zo zmluvy, ktorá neodporuje všeobecne záväznému právnemu predpisu ani ho neobchádza; spôsob výkonu práv a povinností nesmie odporovať všeobecne záväznému právnemu predpisu.“ § 28 ods. 1 Trestného zákona

Zákon o zdravotnej starostlivosti takéto konanie umožňuje. V prípade, ak by dieťa odložila iným spôsobom, ako to zákon dovoľuje (hniezdo záchrany alebo utajený pôrod), mohla by sa dopustiť niektorého z trestných činov, napr. opustenie dieťaťa, odloženie dieťaťa, vražda, vražda novonarodeného dieťaťa matkou.

Zápis dieťaťa na matrike

„Zápis dieťaťa, ktoré matka zanechala po pôrode v zdravotníckom zariadení a súčasne písomne požiadala o utajenie svojej osoby v súvislosti s pôrodom, do knihy narodení sa vykoná na základe správy lekára, ktorý pôsobil pri pôrode; správa sa posiela najneskôr v deň prepustenia matky zo zdravotníckeho zariadenia a musí obsahovať údaje podľa odseku 1 písm. a) a údaj o pohlaví dieťaťa.“. § 13 ods. 5 zákona o matrikách

Umožňuje zákon nariadiť neodkladné opatrenie v prípade nezhody rodičov ohľadom prihlásenia dieťaťa na nepovinné predprimárne vzdelávanie?

Krajský súd Bratislava (sp. zn. 26Co/25/2018) ako druhostupňový súd rozhodoval o návrhu otca o nariadení neodkladného opatrenia. To malo spočívať v náhrade písomného súhlasu matky s prihlásením dieťaťa do špecializovaného predškolského zariadenia a v uložení povinnosti matke vykonať všetky nevyhnutné úkony potrebné pre navštevovanie navrhovaného zariadenia.

Okresný súd Bratislava V (prvostuňový), ako aj Krajský súd Bratislava (odvolací), sa zhodli, že v tomto prípade neboli splnené podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia. Z pohľadu súdu nebola osvedčená dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má neodkladným opatrením poskytnúť ochrana. Nebola preukázaná najmä potreba neodkladnej úpravy pomerov maloletého, resp. že bez takejto úpravy pomerov by bol jeho život, zdravie či priaznivý vývoj vážne ohrozený alebo narušený.

Podľa súdu návrh otca prekročil rámec rozhodovania súdu o neodkladnom opatrení a vo svojej podstate išlo o návrh vo veci samej. Posúdením daného prípadu bolo zistené, že ak sa rodičia nezhodnú na zmene predškolského zariadenia, nemožno rozhodnúť neodkladným opatrením bez vykonania príslušného dokazovania.

V právomoci súdu je rozhodovať výlučne o nahradení súhlasu jedného z rodičov pri nezhode o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností. Ide o závažný zásah do tohto výkonu, ktorý si vyžaduje dokazovanie.

Uvedené súdne rozhodnutie sa vzťahuje výlučne na prejednávaný prípad a nie je vylúčené, že aj v takejto veci bude možné nariadiť neodkladné opatrenie, v prípade ak budú preukázané zákonné podmienky na vydanie takéhoto rozhodnutia.

Kedy je možné nariadiť neodkladné opatrenia vo veciach maloletých sa dočítate v príspevku Neodkladné opatrenie vo veciach maloletých detí (predbežné opatrenie).

Rozchod partnerstva, najmä v prípade stálejších vzťahov, býva častokrát sprevádzaný okrem emocionálnej stránky, aj stránkou právnou. A to v oblasti potreby úpravy rodičovských práv a povinností a výživného, ale aj v majetkovej oblasti. Nezriedka si nezosobášené páry berú spoločné hypotekárne alebo spotrebné úvery, kupujú spoločné nehnuteľnosti, autá. Nevynímajúc to, že vytvárajú spolu rodiny.

Spolužitie – druh a družka

Slovenský právny poriadok nepozná iný typ oficiálneho partnerského spolužitia ako manželstvo, a teda oficiálne zosobášený pár. Pri označení „druh a družka“ ide iba o ľudové pomenovanie páru, ktorý spolu žije v neregistrovanom partnerstve. Žiadny právny predpis ale nebráni žiadnej osobe vytvoriť neregistrované spolužitie a spoločnú domácnosť s inou fyzickou osobou. Zároveň sa pre zrušenie takéhoto spolužitia – rozchod – nevyžaduje žiadny úradný zásah.

Zatiaľ čo zákon o rodine obmedzuje možnosť uzavrieť manželstvo iba na manželstvo jedného muža a jednej ženy, v prípade voľného spolužitia takéto obmedzenia nie sú. Nie je preto vylúčené voľné spolužitie osôb rovnakého pohlavia, prípadne viacerých osôb.

Voľné spolužitie je preto z väčšej časti psychologická a sociálna kategória. V malej časti môžeme takéto spolužitie považovať aj za kategóriu právnu. Podľa § 115 Občianskeho zákonníka domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. Podľa § 116 Občianskeho zákonníka je blízkou osobou príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel. Iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z ich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.

Tieto definície sú v určitých právnych prípadoch relevantné aj pre osoby tvoriace pár bez sobáša, napríklad v rámci dedičského práva. Rozchod má tiež právny význam pri povinnosti úhrady niektorých nákladov nevydatej matke a príspevku na jej výživu.

Rozchod nezosobášeného páru

Rozchod nezosobášeného páru nie je viazaný na oficiálny právny úkon ani zo strany rozchádzajúceho sa páru, ani zo strany štátu. A to ani v prípade, ak majú spoločný majetok alebo spoločné maloleté deti.

V extrémnom prípade, ak dôjde k nepochopeniu rozchodu alebo k negatívnej reakcii, môže porozchodová situácia vyústiť až do trestnoprávnej roviny, kedy sa jeden z partnerov častokrát dopúšťa trestného činu, napríklad nebezpečného prenasledovania, vydierania a podobne. Voči takémuto konaniu je možné brániť sa jednak formou trestného konania, jednak formou občianskoprávneho konania (zákaz priblíženia, povinnosť nekonať a i.)

Deti v rámci rozchodu

Ako sme už zmienili, v rámci rozchodu sa nevyžaduje žiadny zásah štátu ani v prípade, ak má pár maloleté deti. Zákon vychádza z predpokladu, že dvaja rodičia, či už žijúci spoločne alebo v odlúčení, sú schopní vychovávať svoje spoločné dieťa, vytvárať mu vhodné podmienky a dohodnúť sa na podstatných veciach týkajúcich sa dieťaťa bez akéhokoľvek zásahu štátu.

Zároveň zákon nevylučuje možnosť, že takéto schopnosti jeden z rodičov (alebo obaja rodičia) mať nebudú, a bude nevyhnutný zásah súdu v rámci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností a v rámci stanovenia výšky výživného. Takýto zásah súdu dokonca môže prísť aj bez toho, aby to ktorýkoľvek rodič žiadal.

V prípade rozchodu páru s deťmi sú štandardné dve situácie:

1. 1. keď sa odlúčený pár buď zhodne, že napriek koncu ich vzťahu budú schopní vytvárať vhodné podmienky pre svoje deti a budú sa vedieť dohodnúť o starostlivosti, správe majetku detí a ich zastupovaní a nebudú žiadať súdnu úpravu;
   2. keď je už v čase rozchodu zjavné, že dohoda o deťoch bude problematická, a požiadajú súd o úpravu výkonu rodičovských práv a o stanovenie výšky výživného.

Prvá alternatíva je ideálna, aj keď existuje riziko, že v budúcnosti dôjde k nezhodám, ktoré môžu vyústiť do vážneho rodičovského konfliktu. V takom prípade rodičia nebudú disponovať žiadnym súdnym rozhodnutím o úprave výkonu rodičovských práv a povinností, ani o výživnom.

POZOR je potrebné upozorniť, že rodičovské práva a povinnosti, vrátane povinnosti platiť výživné, sú povinnosťami zákonnými a je ich potrebné plniť a rešpektovať od momentu ich vzniku, a teda od narodenia spoločného dieťaťa. Súdne rozhodnutie (prípadne rodičovská dohoda) je iba potvrdením o úprave výkonu týchto práv a povinností, a teda o tom, ktorý z rodičov ako a kedy bude svoje práva a v povinnosti voči dieťaťu vykonávať.

Pri druhej alternatíve rozchodu, kedy rodičia požiadajú súd o úpravu, rodičia síce budú disponovať záväzným a vykonateľným rozhodnutím o úprave výkonu rodičovských práv a povinností, takéto súdne konanie býva spravidla časovo a finančne náročné. Do týchto konaní pristupujú kolízny opatrovníci detí. Zároveň, pravdepodobne bude nevyhnutný súdno-znalecký psychologický posudok rodičov, v prípade vhodnosti aj posudok detí. To je zároveň psychicky náročné pre samotné deti. Ak pôjde o konfliktné konanie, je vhodné nechať sa zastúpiť advokátom. Všetky tieto veci značne vplývajú na čas a financie rodičov.

3. ideálnou alternatívou pre rozchádzajúce sa páry je uzavretie rodičovskej dohody, ktorú uzavrú pred rozchodom alebo bezprostredne po rozchode. To všetko v čase, kedy ešte sú schopní medzi sebou komunikovať. Samozrejme toto platí najmä pre situácie popísané v bode 1, a teda keď sa rodičia rozídu s vedomím, že oficiálny zásah súdu nepotrebujú a domnievajú sa, že v budúcnosti takýto ideálny stav bude zachovaný.

Formálny rozchod vs psychorozchod

Prišli ste domov a našli ste poloprázdny byt? Že ste boli prekvapení a nečakali ste to? Je veľmi pravdepodobné, že ste nechceli alebo nerozumeli signálom partnera, ktorý sa Vám snažil dávať najavo, že je nespokojný a nešťastný. Často krát sa stane, že do formálneho ukončenia vzťahu (napr. súdne rozhodnutie o deťoch alebo majetku) jeden z partnerov neverí, čo sa práve stalo – je definitívne rozídený.

To, že jeden z partnerov ukončí vzťah ešte neznamená, že človek sa aj cíti byť rozídeným. Je totiž veľký rozdiel medzi rozchodom formálnym a psychorozchodom. Psychorozchod je prirodzený proces, ktorý má niekoľko fáz. Jednotlivé fázy sa môžu prekrývať, niektoré vynechať alebo obmieňať – na začiatku býva zväčša prekvapenie, hnev, pocit bezmocnosti.

Prichádzajú otázky typu “Ako to len mohol spraviť? Čo mu chýbalo?”. Následne sa môžu dostaviť pocity odmietania alebo popierania aktuálneho stavu “To ho/ju prejde, on/ona sa vráti, je to len úlet po rokoch stereotypu…”. Postupne prichádza fáza smútenia, možných pocitov viny a/alebo práve výčitiek na stranu partnera. V ideálnom prípade by poslednou fázou mala byť fáza vnútorného zmierenia, odpustenia a nového začiatku (v prípade spoločných detí posun z partnerského vzťahu na rodičovský kooperujúci).

Niektorí môžu na rozchod zareagovať nie vyčkávacou pozíciou, ale práve zvýšenou aktivitou a nečakaným bojom o partnera – prichádza snaha zachrániť vzťah, ktorá ale väčšinou už nie je prijímaná z druhej strany. Zo strany, ktorá je definitívne rozhodnutá a nechápe, prečo to nechápe tá prvá strana, keď už bolo prvé pojednávanie, keď sa už stretli právnici, keď sa už spisuje rodičovská dohoda. A je to práve preto, že ten druhý partner je na inej úrovni psychorozchodu.

Pokiaľ chceme prežiť rozchod s čo najmenšími negatívnymi dopadmi na našu psychiku (a v neposlednom rade aj na psychiku spoločných detí, ak sú), a chceme si dohodnúť naozaj funkčnú rodičovskú dohodu, je dôležité sledovať a uvedomovať si, v ktorej fáze psychorozchodu partneri sú a či sú tieto fázy približne pri sebe – pokiaľ máme totiž napr. muža, ktorý už prešiel všetkými fázami psychorozchodu, začína vnútorné vysporiadanie sa a nový život, ale na druhej strane máme ženu, ktorá je vo fáze hnevu, výčitiek a sebaobviňovania – je vysoko pravdepodobné, že sa na žiadnej dohode nezhodnú. Kde muž sa bude chcieť už “racionálne” dohodnúť na logistike, žena bude mať stále ešte potrebu riešiť minulosť a dôvod rozpadu vzťahu. Nebudú sa počúvať, ani si nebudú navzájom rozumieť a chápať sa.

V tomto prípade sa odporúča, aby bol muž trpezlivejší (je dôležité zachovať si úctu ku matke svojich detí) a dať matke čas na vysporiadanie sa s novovzniknutou situáciou. Matke sa zas zo psychologického hľadiska odporúča spracovať si vnútorne novovzniknutú situáciu, príp. vyhľadať odbornú pomoc. Rozchod je jedna z najstresujúcejších životných udalostí človeka, preto nie je hanba prijať dočasne aj pomoc odborníkov z radov psychológov, poradcov a v náročných situáciách aj psychiatrov.

Poradenská mediácia

Práve v situáciách, kedy sa rodičia rozchádzajú v dobrom, ale chcú mať istotu v oficiálnom dokumente, je vhodné využiť služby mediátora, ako tretej nezávislej a nestrannej osoby. Tieto mediácie sú spravidla charakteru poradenskej mediácie, kedy rodičia idú za mediátorom nie s vážnym sporom, ale so záujmom odkomunikovania si situácie medzi sebou za účasti nestranného odborníka, ktorý rodičom navyše so spísaním rodičovskej dohody pomôže.

Takáto dohoda spísaná vo forme mediačnej dohody má rovnakú právnu silu ako každá občiansko-právna dohoda. Pri rodičovských dohodách zákon o rodine vyžaduje, aby bola schválená súdom. Schválená rodičovská dohoda je priamo vykonateľná, a má teda silu rozsudku. Ak by dohoda schválená súdom nebola, neznamená to jej neplatnosť. Ide platnú a záväznú dohodu, ak by ale nebola rešpektovaná rodičmi, nemali by možnosť podaná návrh na nútený výkon.

V neposlednom rade ale platí, že súdy „by mali“ prihliadať aj na rodičovské dohody, ktoré neboli v minulosti súdom schválené. „By mali“ znamená, že zo zákona to síce vyplýva, ale prax je rôzna – preto je vhodné riešiť tieto veci bezodkladne, kým je na to vhodná situácia a obojstranná vôľa rodičov.

Súdne konania o schválení rodičovskej dohody bývajú značne jednoduchšie, rýchlejšie a lacnejšie, najmä pokiaľ bude dohoda spísaná odborne. Neznamená to ale, že súd musí akceptovať akúkoľvek dohodu a že súd nemá právo vykonať určité dokazovanie alebo overenie súladu dohody s najlepším záujmom dieťaťa.

Tieto súdne konania sú oslobodené od súdneho poplatku.

Majetok rozchádzajúceho sa páru

V prípade manželov uzavretím manželstva vzniká bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (BSM), ktoré predstavuje osobitný majetkový inštitút, ktorý je nerozlučne spätý s manželstvom. Zánikom manželstva zaniká aj toto spoluvlastníctvo. V ojedinelých situáciách môže BSM zaniknúť aj počas manželstva.

Pri nezosobášených pároch takýto inštitút spoluvlastníctva neexistuje, preto akékoľvek spoločné hospodárenie páru je na úrovni ich vzájomnej dohody (BSM je na úrovni zákona). Ak sa partneri rozhodnúť kúpiť nehnuteľnosť, alebo vziať si na hypotéku, buď toto bude na meno jedného z nich, (pôjde teda o výlučné vlastníctvo/dlh jedného z páru) alebo tak spravia spoločne (pôjde preto o spoluvlastníctvo alebo spoločný dlh).

Samotný rozchod na tieto majetkové práva a záväzky nemá priamy vplyv. Rozchod na toto vplýva nepriamo napríklad v prípade odlúčenia zo spoločného bytu, kedy jeden z páru zostáva využívať spoločné vlastníctvo, zatiaľ čo druhý nie. Z právneho hľadiska je potrebné tieto skutočnosti zohľadniť.

Najčastejšie rozídený pár žiada majetkové vyrovnanie, a teda vyporiadanie spoluvlastníctva. Spôsob vyporiadania je na dohode páru napríklad predajom, alebo ponechaním si majetku jedným z páru a vyplatením vyrovnávacieho podielu.

V prípade, ak k takejto dohode nedôjde, je možnosť podať návrh na súd na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Opäť platí, že tieto súdne konania bývajú časovo aj finančne náročné. Okrem potreby uhradiť trovy právneho zastúpenia a prípadné znalecké posudky, najmarkantnejším nákladom je súdny poplatok za vyporiadanie spoluvlastníctva. Ten predstavuje 6% z hodnoty majetku.

Preto, ak spoluvlastníci nevedia dosiahnuť dohodu z principiálneho hľadiska, prípadné súdne konanie im dá síce zákonné riešenie, z finančného hľadiska môže ale mnohonásobne prevýšiť sporné nároky.

Mediácia pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva

Aj pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva je vhodná a možná mediácia. Mediátor zo svojej pozície má schopnosť doviesť spoluvlastníkov ku konštruktívne debate a k vhodnému riešeniu. Zároveň, záverečná mediačná dohoda je účinná a po jej uzavretí nie je potrebný ďalší zásah súdu.

V prípade, ak je predmetom mediačného konania aj nehnuteľnosť, vyžaduje sa podpis mediačnej dohody s notárskym overením podpisov spoluvlastníkov.

Návrh na mimosúdne riešenie sporu formou mediácie

V prípade, ak spor hrozí alebo už existuje, vo väčšine prípadov sa dá urovnať dohodou. Ak druhá strana nekomunikuje alebo odmieta riešiť samotný spor, je možné jej navrhnúť mediáciu, ako spôsob mimosúdneho riešenia sporov za účasti tretej, nezávislej a nestrannej osoby – mediátora.

V prípade, ak protistrana na návrh mediácie nereaguje alebo nie je možné jej takýto návrh priamo doručiť, je možné osloviť mediátora so žiadosťou o zaslanie výzvy na mediáciu protistrane. Mediátor v takom prípade priamo oslovuje protistranu a v prípade obojstranného súhlasu s mediáciou dojedná podmienky Dohody o začatí mediácie. Ak s mediáciou nesúhlasí alebo na výzvu mediátora nereaguje, mediátor vystaví správu o pokuse o mimosúdnu dohodu.

Zákonný zástupca dieťaťa, najčastejšie jeho rodič, dieťa zastupuje vo všetkých právnych úkonoch. Zároveň, keďže dieťa má štandardne dvoch rodičov, zastupujú dieťa obaja. V živote nastávajú situácie, kedy zákonný zástupca nemôže dieťa zastupovať a súd musí určiť dieťaťu kolízneho opatrovníka.

Je to spravidla v prípadoch súdnych konaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností, kedy sa rozhoduje o dieťati, a je riziko, že záujmy rodiča (zákonného zástupcu) sú v rozpore so záujmami dieťaťa alebo kedy sú v rozpore záujmy dvoch detí, ktoré zastupuje jeden zástupca. Preto je toto dieťa v súdnom konaní zastúpené kolíznym opatrovníkom.

Za kolízneho opatrovníka býva ustanovený spravidla zamestnanec príslušného Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny SR (UPSVaR).

Funkcia kolízneho opatrovníka

Kolízny opatrovník má pri jednotlivých právnych úkonov v konkrétnom súdnom konaní zastupovať dieťa, a presadzovať a ochraňovať jeho záujmy. Musí dbať na potreby dieťaťa, rešpektovať jeho osobu a individualitu.

V súdnom konaní má kolízny opatrovník postavenie účastníka konania. Zúčastňuje sa pojednávaní a má právo podávať návrhy a vyjadrenia. Môže navrhovať dôkazy a taktiež môže vysloviť svoje názory, ako by mal súd
rozhodnúť, resp. aké rozhodnutie považuje za rozhodnutie v záujem dieťaťa.

Iné prípady ustanovenia kolízneho opatrovníka

Aj keď býva kolízny opatrovník najčastejšie ustanovený v konaní o úprave rodičovských právo a povinností, kolízny opatrovník býva dieťaťu určený aj v konaniach o zverení do náhradnej osobnej starostlivosti, do
pestúnskej starostlivosti, v konaniach o osvojení, o nariadení ústavnej starostlivosti, v dedičských konaniach, v konaniach o určenie a zapretie otcovstva a v ďalších.

Krajský súd Trnava rozhodoval o odvolaní voči rozhodnutiu o zverení dieťaťa od náhradnej osobnej starostlivosti babke maloletej a o nariadení neodkladného opatrenia. Okrem iného boli v rozhodnutí posudzované kritériá obvyklého pobytu dieťaťa. Zahraničným prvkom v spore bolo bydlisko otca maloletej, ktoré mal v Švajčiarsku. Otec má pritom slovenské občianstvo. Z dôvodu, že matka maloletej zomrela, z dôvodu rodinných a citových väzieb maloletej v rámci aktuálneho bydliska na území Slovenskej republiky, babka maloletej žiadala súd o zverenie do náhradnej osobnej starostlivosti.

Z dôvodu, že Švajčiarska konfederácia nie je členom Európskej únie, nebolo možné na danú vec aplikovať nariadenie Brusel IIa.

Rozhodujúcim kritériom pre určenie právomoci súdu je na základe Haagskeho dohovoru (čl.5) obvyklý pobyt dieťaťa. Podľa čl. 5 ods. 1 Haagskeho dohovoru, právomoc prijímať opatrenia na ochranu dieťaťa alebo jeho majetku majú justičné alebo správne orgány zmluvného štátu, kde má dieťa svoj obvyklý pobyt. Podľa čl. 5 ods. 2 Haagskeho dohovoru, ak dôjde k zmene obvyklého pobytu dieťaťa na územie iného zmluvného štátu, nadobudnú s výnimkou ust. čl. 7 právomoc orgány štátu nového obvyklého pobytu dieťaťa. Citovaný Haagsky dohovor neobsahuje legálnu definíciu obvyklého pobytu. Vychádzajúc však z judikatúry medzinárodných inštitúcií, najmä Európskeho súdneho dvora, sa obvyklý pobyt chápe ako miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia.

Obvyklý pobyt dieťaťa

Obvyklý pobyt dieťaťa je určovaný na základe súhrnu osobitných skutkových okolností každého jednotlivého prípadu. Okrem fyzickej prítomnosti dieťaťa musia byť zohľadnené ďalšie faktory, z ktorých možno vyvodiť, že táto prítomnosť nemá dočasný alebo príležitostný charakter a že pobyt dieťaťa odzrkadľuje istú mieru začlenenia do sociálneho a rodinného prostredia.

Do úvahy treba vziať najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, rodinné, sociálne väzby dieťaťa, úmysel rodičov usadiť sa s dieťaťom v inom štáte prejavený určitými hmatateľnými krokmi (akým je napr. kúpa, nájom nehnuteľnosti).

Pokiaľ ide o dieťa v nízkom veku, treba zohľadniť rodinné prostredie určené referenčnou osobou alebo osobami, s ktorými dieťa žije, ktoré ho skutočne opatrujú a starajú sa oň. Obvyklý pobyt dieťaťa nie je nemenný a môžu nastať skutočnosti, s ktorými je spojený právny následok zmeny obvyklého pobytu dieťaťa.

Celé rozhodnutie 23CoP/43/2019