Ministerstvo spravodlivosti SR v týchto dňoch predstavilo verejnosti na svojom webovom sídle 3 metodické odporúčania k súdnym konaniam s rodinnoprávnou agendou.

Tabuľkové výživné

Metodika pre výpočet výživného rodičov k deťom s nezáväzným, odporúčacím charakterom, má za cieľ stanoviť objektívne kritériá pre výpočet výživného, ktoré by boli založené na relevantných ukazovateľoch.

Tým by sa mal vytvoriť základ pre transparentný výpočet výšky výživného, pre zefektívnenie rozhodovacej činnosti súdov a zabezpečenie rovnakého prístupu účastníkov k spravodlivosti.

Participačné práva dieťaťa

Metodika s názvom „Participačné práva dieťaťa“ má za cieľ navrhnúť pre súdne konanie postup informovania dieťaťa o súdnom konaní, spôsob zisťovania názoru dieťaťa a hodnotenie relevancie názoru dieťaťa.

Ako pomôcka bude lúčiť aj informačný leták pre maloleté dieťa, ktorý je prispôsobený pre jednotlivé vekové kategórie (7 – 10 r., 11 – 14 r. a 15 – 18 r.).

Multidisciplinárny prístup súdu v rodinnoprávnej agende

Treťou je metodika s názvom „Princípy a priebeh konania multidisciplinárneho prístupu súdu v rodinnoprávnej agende“, ktorá si dáva za ciel odklon od tradičného, formalistického súdneho konania k väčšiemu dôrazu na edukáciu a podporný prístup súdu k rodičom.

To všetko so smerovaním na podporu rodičov k dosiahnutiu rodičovskej dohody, a teda k prevzatiu rodičovskej kompetencie bez potreby autoritatívneho zásahu súdu.

zdroj: https://www.justice.gov.sk/agenda-ministerstva/rodinnopravna-agenda/

1. Kto môže podať návrh na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti?

Spravidla tak robia rodičia dieťaťa, ktorí sa rozvádzajú, rozchádzajú alebo iba odlučujú a o dieťa sa už nevedia starať ako doposiaľ.

Podnet súdu na úpravu ale môže prísť aj od inej osoby. Ten kto podnet podáva nemusí byť označený ako osoba, ktorej má byť dieťa zverené.

2. Aká sú možnosti zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti?

Zákon pozná tri základné možnosti zverenia – a to do výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov, do striedavej osobnej starostlivosti alebo do spoločne osobnej starostlivosti oboch rodičov.

Okrem toho existujú možnosti náhradnej osobnej starostlivosti, ak rodičia nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť svojmu dieťaťu starostlivosť. Je ňou náhradná osobná starostlivosť, pestúnska starostlivosť alebo ústavná starostlivosť.

V neposlednom rade zákon o rodine pozná inštitút osvojenia (adopcia), kedy nie je dieťa zverená do osobnej starostlivosti, ale vzniká rovnaký vzťah medzi osvojiteľom a osvojencom, ako medzi rodičmi a dieťaťom. A teda do pozície rodiča sa stavia adoptívny rodič a biologický rodič prestáva byť právne rodičom.

3. Aký je rozdiel medzi zverením dieťaťa a úpravou výkonu rodičovských práv a povinností?

Úprava výkonu rodičovských práv a povinností je širší pojem, pod ktorý sa zaraďuje aj zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti. Okrem toho sa upravuje aj zastupovanie dieťaťa, správa jeho majetku a ďalšie otázky, ktoré s výchovou dieťaťa súvisia alebo ktorých úpravu si daný prípad vyžaduje.

4. Ako prebieha konanie o zverení dieťaťa?

Je to závislé najmä od konkrétneho prípadu. V každom prípade ale súd potrebuje mať preukázané, že navrhovaná úprava je v najlepšom záujme dieťaťa a že neprimerane nezasahuje do jeho práv alebo do práv rodičov.

Podstatným rozdielom sa stáva, či je návrh na zverenie dieťaťa podložený dohodou rodičov alebo ide o jednostranný návrh, voči ktorému bude druhý rodič namietať. V prvom prípade súd spravidla dohodu rodičov schváli, ak neodporuje najlepšiemu záujmu dieťaťa.

V druhom prípade súd zisťuje skutočný stav, pričom nie je viazaný návrhmi rodičov. Ako podklad pre rozhodnutie spravidla slúži správa a výpoveď kolízneho opatrovníka určeného dieťaťu a nezriedka psychologický znalecký posudok rodičov a dieťaťa.

Keďže druhá alternatíva je nielen časovo a finančne náročnejšia, ale najmä zaťažujúca pre dieťa, súd má povinnosť účastníkov viesť k zmierlivému riešeniu. Ak je to účelné a umožňujú to okolnosti prejednávanej veci, môže súd účastníkov vyzvať, aby sa o zmierne riešenie pokúsili mediáciou.

5. Ak ide o zložitejší prípad, je vhodnejšie osloviť advokáta alebo mediátora?

Vždy odporúčame osloviť oboch. Ich úlohy a postavenie sa značne líši a z povahy ich postavenia sa nemôžu suplovať. Advokát je právnym poradcom a zástupcom jedného z rodičov, pričom má povinnosť presadzovať jeho záujmy a práva. Naproti tomu mediátor je nezávislá a nestranná osoba, ktorá má oboch rodičov viesť k zmierlivému riešeniu a k dohode. Mediačná dohoda v týchto prípadoch slúži ako podklad pre rozhodnutie súdu.

6. Je lepšie využiť mediáciu priamo na súde alebo služby súkromného mediátora?

Je nevyhnutné zdôrazniť, že na žiadnom súde nepôsobí mediátor (s výnimkou probačných a mediačných úradníkov v trestných veciach). Mediátori sú viazaní zákonom o mediácii a podľa tohto zákona sú nezávislými podnikateľmi, ktorí vykonávajú mediačné služby. Pre tento dôvod je vylúčené, aby boli zároveň zamestnancami súdu.

Niekoľko rokov ale na vybraných poručených súdoch funguje tzv. koordinátor, ktorý je vyšším súdnym úradníkom a zamestnancom súdu. Jeho základnou úlohou by mala byť edukácia rodičov v rámci možností dosiahnutia rodičovskej dohody, prípadne môže rodičom s dohodou priamo pomôcť. Napriek tomu nie je možné takéhoto zamestnanca súdu nazvať mediátorom, resp. s mediátorom zameniť. Nespĺňa zákonné podmienky pre výkon mediačnej činnosti, nie je nezávislým a konanie pred koordinátorom nie je viazané zákonnou mlčanlivosťou.

7. Koľko trvajú súdne konania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností?

To závisí najmä od schopnosti rodičov dosiahnuť dohodu. Ak ju dosiahnu sami alebo za pomoci mediátora, súdne konania bývajú spravidla rýchle a ukončené na prvom pojednávaní. Preto dĺžka súdneho konania sa spravidla zhoduje s časovými možnosťami sudcu, kedy môže poskytnúť termín prvého pojednávania.

Ak dohoda nie je dosiahnutá a sudca musí autoritatívne rozhodnúť, konanie sa značne predlžuje o čas potrebný na obstaranie podkladov (najmä psychologických posudkov), čo súdne konanie predĺži o mesiace. Zároveň sa zvyšujú náklady súdneho konania, ktoré znášajú rodičia.

Ministerstvo spravodlivosti SR dňa 21.08.2023 posunulo do medzirezortného pripomienkového konania návrh Vyhlášky MS SR, ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov.

Koordinátor a psychológ

Prijatím tohto návrhu by malo dôjsť k doplneniu pozície súdneho úradníka v rámci súdnych oddelení pre rodinnoprávnu agendu, a to o vyššieho súdneho úradníka – koordinátora. Zároveň by každý krajský súd mal pre tento účel vytvorenú a obsadenú pozíciu psychológa.

Koordinátor by mal za úlohu vykonávať informatívne stretnutia rodičov v konaní vo veciach o starostlivosti súdu o maloletých a ďalšie úkony spojené s týmito informatívnymi stretnutiami.

Psychológ by mal naproti tomu vykonávať podpornú psychologickú činnosť najmä v konaní vo veciach starostlivosti súdu o maloletých pre obvod krajského súdu.

Informatívne stretnutie rodičov

Návrhom vyhlášky je snaha o inštitucionálne zaradenie informatívnych stretnutí rodičov, ktoré by boli charakteru iných potrebných procesných úkonov súdu v konaniach vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, v ktorých je možné uzavrieť rodičovskú dohodu a v konaniach o výkon rozhodnutia. Základným účelom takýchto stretnutí by bolo najmä vedenie rodičov k prevzatiu rodičovskej zodpovednosti, využitiu odbornej pomoci a k uzavretiu rodičovskej dohody.

Informatívne stretnutie rodičov by mal viesť koordinátor alebo sudca.

Prečo sa navrhuje takáto zmena?

Dôvodová správa k návrhu vyhlášky uvádza, že „primárnym cieľom návrhu vyhlášky je implementovať niektoré z projektových zámerom ministerstva spravodlivosti v rámci projektu „Implementácia opatrení na podporu reformy štruktúry a optimalizácie procesov v rodinnoprávnej agende“. Hlavným cieľom projektu je zavedenie a overovanie použiteľnosti sociálnych inovácií v rodinnoprávnej agende, a to implementácia vhodných podmienok pre rodinnoprávnu agendu na všetkých súdoch, vytvorenie dôslednejších procesnoprávnych základov a zjednotenie postupu v celoslovenskom rozsahu s rešpektom k regionálnym odlišnostiam a následné zverejnenie a evaluácia dát z celoslovenského overovania. Na dvanástich pilotných súdoch ministerstvo spravodlivosti v priebehu rokov 2018 – 2020 overovalo nové postupy využitia tzv. multidisciplinárneho prístupu súdu a jednotlivých subjektov, ktoré sa podieľajú na riešení rodičovských konfliktov. Od začiatku roka 2022 sa projekt rozšíril na všetky okresné súdy. Už od októbra 2020 ministerstvo organizovalo školenia špecializovaných vyšších súdnych úradníkov – koordinátorov a sudcov, kde sa tento multidisciplinárny prístup v rodinnej agende overoval. A práve zakomponovanie inštitút vyššieho súdneho úradník – koordinátora a psychológa do právneho poriadku je cieľom predloženého návrhu vyhlášky. V tejto časti návrh vyhlášky bezprostredne súvisí s návrhom vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 149/2011 Z. z. o pravidlách určovania počtu miest sudcov, zamestnancov súdov, voľných miest sudcov a rozdeľovania zamestnaneckých miest na súdy v znení neskorších predpisov (taktiež v pripomienkovom konaní).“

Štádium legislatívneho procesu

Stav legislatívneho procesu, pripomienky k návrhu a ďalšie informácie je možné sledovať na oficiálnom webe slov-lex.sk.

NR SR dňa 4.10.2022 v treťom čítaní schválila zmenu zákona o rodine, ktorou bol zavedený inštitút spoločnej osobnej starostlivosti. Rodičia tak od nového roka dostanú novú alternatívu, akým spôsobom si môžu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností po rozvode alebo rozchode. Táto úpravy zodpovedá zneniu Princípov európskeho rodinného práva týkajúce sa rodičovskej zodpovednosti.

Starostlivosť o dieťa po rozvode

Zákon o rodine doposiaľ poznal výlučnú osobnú starostlivosť jedného z rodičov alebo striedavú osobnú starostlivosť. Novela zákona prinesie tretiu možnosť , a to zverenie dieťaťa do spoločnej osobnej starostlivosti. V čom spočíva základný rozdiel?

Zatiaľ čo pri starostlivosti jedného z rodičov, ktorému bolo dieťa zverené alebo pri striedavej starostlivosti, kedy bol určený presný interval striedania dieťaťa medzi rodičmi, bol za starostlivosť o dieťa zodpovedný vždy konkrétny rodič, pri spoločnej osobnej starostlivosti zostáva zodpovednosť rodičov nezmenená ako pred rozvodom alebo rozchodom.

„Samotný pojem „osobná starostlivosť“ zostáva nezmenený a nadväzuje na judikatúru či doktrínu rodinného práva, podľa ktorej ide o právo rodiča mať dieťa u seba a zabezpečovať stravu, oblečenie, ubytovanie, hygienu t. j. činnosti, ktorými sa zabezpečujú základné potreby dieťaťa.“[1]

Obaja rodičia sa teda budú o dieťa rovnako starať, bez nutnosti vymedzenia intervalov zabezpečovania starostlivosti. Predpokladom je samozrejme ich schopnosť dohodnúť sa na každodenných záležitostiach a ochote zosúladiť si svoje denné povinnosti, keďže oproti minulosti rodičia pravdepodobne už nebudú žiť v jednej domácnosti.

Zároveň nie je vylúčená, ani zriedkavá situácia, že rodičia z akéhokoľvek dôvodu zostanú žiť v jednej domácnosti. Nielen v týchto prípadoch chýbala legislatívna úprava situácie, kedy rodičia napriek rozchodu chcú zachovať doterajší rodičovský vzťah a vzájomnú zodpovednosť.

„Spoločná starostlivosť oboch rodičov je formou starostlivosti o dieťa, kde spôsob rozhodovania rodičov o starostlivosť o dieťa zostáva rovnaký ako v období pred rozvodom manželstva.. Ukotvenie spoločnej osobnej starostlivosti rodičov o dieťa je prejavom prirodzeného výkonu rodičovských práv oboma rodičmi, t. j. stavu, ako keď rodičia dieťaťa vykonávajú rodičovské práva a povinnosti ako manželia prípadne nezosobášení partneri spoločne s minimálnym zásahom zo strany štátu. Vládny návrh zákona má za cieľ podporiť zachovanie a rozvoj vzťahových väzieb dieťaťa s obidvomi rodičmi aj na čas po rozvode a rozchode, t. j. vytvoriť novú formu starostlivosti, ktorá môže byť v tomto smere pre konkrétne dieťa najvhodnejšia,. Zavedenie novej formy starostlivosti podporuje už existujúcu premisu, že zánikom manželstva (alebo partnerstva) sa nemá oslabiť rozsah rodičovských práv a povinností medzi dieťaťom a rodičom a v konkrétnych prípadoch vzhľadom na najlepší záujem dieťaťa môže podporiť zachovanie a rozvoj vzťahových väzieb dieťaťa s obidvomi rodičmi aj na čas po rozvode a po rozchode.“[2]

Vyrieši spoločná starostlivosť rodičovské spory?

Z mediačnej praxe je zrejmé, že rodičovské spory spravidla neviaznu na absencii úpravy novozavedenej spoločnej osobnej starostlivosti. Pri rodičoch, ktorí majú vážny spor a nevedia sa o dieťati dohodnúť, bude možnosť spoločnej osobnej starostlivosti tou poslednou možnosťou. A to z dôvodu, že tento typ starostlivosti predpokladá nielen schopnosť dohodnúť sa po odlúčení, ale aj schopnosť dohodnúť sa v budúcnosti na každodenných veciach bez potreby vonkajšieho zásahu.

„Ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o spoločnú osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem a ak obidvaja rodičia súhlasia so spoločnou osobnou starostlivosťou o dieťa, súd môže zveriť dieťa do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto zaistené potreby dieťaťa.“[3] Z tohto dôvodu sa nepredpokladá ani, že tento typ starostlivosti bude určovaný autoritatívnym súdnym rozhodnutím.

Naproti tomu táto možnosť výrazne pomôže rodičom, ktorí sa dohodnúť chcú a nepotrebujú alebo nechcú formálne dohody o „intervaloch“ striedania dieťaťa. Práve tento typ rodičov ocení, že budú vedieť formálne ukončiť manželstvo s možnosťou riadneho a obojstranného pokračovania ich rodičovských kompetencií, bez nutnosti uzatvárania v ich ponímaní nezmyselných „zmlúv“ o svojich potomkoch.

„Cieľom navrhovanej zmeny v  zákone o rodine je podporiť zachovanie, vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb dieťaťa s obidvomi rodičmi aj na čas po rozvode a rozchode. Rovnako tak explicitné ukotvenie spoločnej osobnej starostlivosti o dieťa a možnosť zverenia dieťaťa do tejto formy starostlivosti by mohlo pozitívnym spôsobom vplývať na množstvo času a príležitosti pre rozvádzajúcich sa rodičov a deti na realizáciu rodinného života.“[4]

Aký je rozdiel medzi striedavou a spoločnou starostlivosťou?

Zreteľnejší rozdiel bude zrejmý až po určitom čase fungovania tohto inštitútu. Vo všeobecnosti je ale možné povedať, že striedavá starostlivosť bude naproti starostlivosti spoločnej pravdepodobne ťažšie dojednateľná, keďže bude potrebné dohodnúť minimálne interval striedania. Toto pri dohode o spoločnej starostlivosti odpadne.

Naproti tomu striedavá starostlivosť dáva rodičom vyššiu garanciu, že v prípade možného budúceho sporu, budú disponovať záväznou úpravou výkonu ich rodičovských práv a povinností. Možnou nevýhodou spoločnej starostlivosti je, že v prípade možného budúceho sporu budú musieť požiadať o autoritatívnu úpravu rodičovských práv a povinností súd, keďže takáto úprava v čase určenia spoločnej starostlivosti nebola vyžadovaná.

„Tak pri striedavej osobnej starostlivosti, ako aj pri spoločnej osobnej starostlivosti je v záujme dieťaťa, aby rodičia boli schopní dohodnúť sa o výchove a osobnej starostlivosti o dieťa po rozvode manželstva, ich nezhody po rozhodnutí o úprave práv a povinností sú podkopaním stability prostredia a fakticky znefunkčnia striedavú, či spoločnú osobnú starostlivosť, dieťa vystavia konfliktom rodičov aj konfliktu lojality k rodičovi/obom rodičom.“[5]

Zavedenie inštitútu spoločnej osobnej starostlivosti dáva rodičom možnosť rozumnej dohody v záujem detí a prevencie pred vyvolaním konfliktov vyplývajúcich z povinnosti „prerozdelenia“ si času s deťmi po odlúčení. V prípade rodičov preferujúcich dohodu sa zároveň skráti čas nevyhnutný na dosiahnutie dohody o spoločnej osobnej starostlivosti oproti iným typom starostlivosti.

 

[1] Pavelková, B.: Zákon o rodine. Komentár. 1. vydanie, C.H.Beck, Bratislava 2011 S. 167; Kubíčková, G. in Lazar a kol.: Rodinné právo. In: Občianske právo hmotné. – Bratislava : Iuris Libri, 2018. – ISBN 978-80-89635-35-1 [1.zv.]. – S. 395;

[2] Doložka vybraných vplyvov – príloha k návrhu novely zákona

[3] legislatívne vyjadrenie možnosti zverenia dieťaťa do spoločnej osobnej starostlivosti podľa návrhu novely zákona

[4] analýza vplyvov na manželstvo, rodičovstvo a rodinu – príloha návrhu novely zákona

[5] Dôvodová správa k návrhu novely zákona

Porovnávacia analýza súdneho a mediačného konania v rodinnom spore na Slovensku

Ako je známe, najzložitejšie a najzdĺhavejšie medzi občianskoprávnymi spormi sú spory týkajúce sa rozvodu manželstva, najmä ak majú manželia spoločné maloleté deti. Pri rozvode sa musia títo rodičia dohodnúť na výchove a starostlivosti o dieťa, s kým z nich budú maloleté deti bývať, kto bude spravovať ich majetok a zastupovať deti, o spôsobe vyplácania prostriedkov na ich výživné. V neposlednom rade si po skončení rozvodového konania budú musieť rozdeliť svoj majetok.

Riešenie takýchto konfliktov môže prebiehať prostredníctvom formálneho postupu vykonávaného počas súdnych pojednávaní, ako aj postupom alternatívneho riešenia sporov – mediáciou.

Využitie mediačného konania spravidla iniciujú strany konfliktu, ale môže sa začať aj na návrh alebo odporúčanie súdu. Jednou z úloh súdu je podpora zmierenia strán. Súd má preto právomoc vyzvať strany, aby sa pokúsili o zmierlivú dohodu. Súd informuje účastníkov pojednávania, že majú možnosť využiť mediáciu.

Ak je to možné a účelné, súd sa pokúsi o vyriešenie sporu zmierom, prípadne stranám odporučí, aby sa o zmier pokúsili mediáciou. § 170 ods. 2 Civilného sporového poriadku

Ak je to účelné a umožňujú to okolnosti prejednávanej veci, môže súd účastníkov vyzvať, aby sa o zmierne riešenie pokúsili mediáciou. § 96 ods. 2, § 118 ods. 2 Civilného mimosporového poriadku

Súd objasňuje podstatu mediácie a výhody oproti súdnemu konaniu riešenia sporov, čím vyvoláva záujem strán konfliktu o riešenie sporu mediáciou. Ak si to strany sporu želajú, súd ich nasmeruje na mediátora. Sporné strany sa môžu pokúsiť prejsť mediačným konaním pred začatím súdneho konania, alebo počas súdneho konania.

1) Pred podaním návrhu na začatie konania Zamestnanec súdu poskytne na požiadanie občanovi, ktorý o to prejaví záujem, v informačnom centre súdu krátku informáciu o mediácii, v ktorej ho poučí o tom čo je mediácia; kto je mediátor; ako sa uskutočňuje mediácia; čo je výsledkom mediácie; čo má robiť účastník sporu po uzatvorení dohody o mediácii voči súdu. 2) Po podaní návrhu na začatie konania Sudca poskytne účastníkom konania informáciu o možnostiach a výhodách mimosúdneho riešenia predmetu ich sporu poukázaním na rýchlosť dosiahnutého riešenia i úspore trov konania. Praktická príručka o mediácii „Propagácia mediácie v civilných veciach pre odbornú a laickú verejnosť” https://www.justice.gov.sk

Výkon mediácie, základné princípy mediačného konania, organizáciu a účinky mediácie upravuje Zákon č. 420/2004 o mediácii a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o mediácii“). Tento zákon definuje základné pojmy, požiadavky na výkon činnosti mediátora, podmienky na uzatváranie a plnenie mediačných dohôd, právne následky mediácie, a ďalšie.

Mediácia je mimosúdna činnosť, pri ktorej osoby zúčastnené na mediácii pomocou mediátora riešia spor, ktorý vznikol z ich zmluvného vzťahu alebo iného právneho vzťahu. § 2 ods. 1 Zákona o mediácii

Mediátorom podľa tohto zákona môže byť každá fyzická osoba zapísaná v registri mediátorov, na ktorej sa osoby zúčastnené na mediácii dohodnú a ktorá s osobami zúčastnenými na mediácii uzavrie dohodu o začatí mediácie. § 3 Zákona o mediácii

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky vedie register mediátorov. § 8 ods. 1 Zákona o mediácii www.justice.gov.sk

Mediácia sa zásadne líši od súdneho konania pri riešení sporov. Hlavný rozdiel medzi mediáciou a súdom je v tom, že keď sa sporné strany obrátia na súd, bremeno riešenia konfliktov je uložené na nezávislú tretiu stranu – sudcu, ktorý autoritatívne rozhodne. Na druhej strane v rámci mediácie sa strany sporu s pomocou nezávislej nestrannej osoby – mediátora – snažia konflikt vyriešiť a ponechávajúci si právo rozhodnúť o svojom spore.

Rozdiel medzi mediáciou a súdom
Súd	Mediácia
formálny proces	neformálny process
nepredvídateľné náklady	predvídateľné náklady
rozhoduje súd	rozhodujú strany
verejný proces	neverejný process
dôkazné bremeno na stranách	nie je potrebné dokazovanie
deštruktívny k vzťahom	obnovujúca vzťahy
rozhodnutie zverejňované	mlčanlivosť o výsledku
rozhodnutie je konečné	možnosť opätovnej mediácie
povinná účasť	dobrovoľná účasť
min. 1 je nespokojný	všetky strany spokojné
Martin Biskupič. Mediácia – mimosúdne urovnanie sporov  https://www.podnikajte.sk/obchodne-pravo/mediacia

Počas mediačného konania strany sporu spolupracujú, zatiaľ čo súdne pojednávanie v občianskych veciach sa vykonáva na základe kontradiktórnosti strán. Súd vystupuje ako pasívny rozhodca, ktorý nezbiera dôkazy a rozhoduje na základe materiálov pripravených stranami. V oblasti úpravy rodičovských práv a výživného na deti má súd navyše právo vykonať dokazovanie navyše mimo rámca, ktorý navrhovali rodičia a odlišne od ich návrhov môže aj rozhodnúť.

Treba mať na zreteli, že mediácia je neformálnym konaním. Mediátor nevyhotovuje zápisnice zo stretnutí, ak sa strany sporu nedohodnú s mediátorom inak. Samotné mediačné dohody nie sú verejne dostupné, keďže informácie súvisiace s mediačným konaním sú dôverné. Súdne akty zároveň podliehajú povinnému zverejňovaniu a súdne rozhodnutie obsahuje podrobné vysvetlenie skutočností/udalostí a zdôvodnenie záverov.

Časové straty pre strany sporu sú v mediačnom konaní menšie ako na súde. Zároveň je tu možnosť finančnej úspory. Samozrejme, že mediátor vykonáva svoju činnosť za úhradu, ale súdny proces je často spojený s procesnými úkonmi, ktoré môžu byť veľmi nákladné (právne zastupovanie, vypracovania odborných posudkov, privolanie špecialistov a pod.). Strana, ktorá prehrala a ktorá nie je s rozhodnutím spokojná, sa môže voči rozsudku odvolať alebo sa môže rozhodnutie súdu. To všetko znamená aj dodatočné náklady.

Okrem toho charakteristickou črtou rodinných sporov sú komplexné medziľudské vzťahy manželov. Komunikácia medzi konfliktnými stranami je často zaťažená negatívnymi emóciami, pevnou obranou ich pozície, stopercentnou dôverou v ich správnosť. Mediačná technika je zameraná na prácu s prežívaniami človeka, s jeho emóciami. Vyjadrenie emócií v mediačnom konaní prebieha s prihliadnutím na stanovený rámec a pod kontrolou mediátora. V súdnom spore je zohľadnenie emocionálnej stránky prípadu druhoradé.

Samozrejme, v mnohých situáciách nie je možné znížiť úroveň konfliktu, najmä ak druhá strana nie je schopná dialógu, ale v prípade, keď obe strany sporu nie sú proti diskusii, je vhodnejšie uchýliť sa k mediačnému konaniu. Úlohou mediátora je transformovať konflikt na rokovací proces, ktorý končí vzájomne prijateľnými dohodami. Takto sa v budúcnosti vytvoria nové príležitosti na interakciu predtým sporových strán, pričom nebudú musieť ukončiť vzťahy, ako sa to často stáva po rozhodnutí súdu.

Vzájomne prospešný výsledok pre strany zabezpečuje vykonateľnosť mediačných dohôd. Strany samostatne vypracúvajú dohodu a vykonávajú ju dobrovoľne, na rozdiel od rozhodnutia súdu, ktoré podlieha nútenému výkonu.

S cieľom motivovať strany konfliktu k zmierlivému urovnaniu sporu legislatíva stanovuje vrátenie súdnych poplatkov.

Ak konanie skončia strany alebo účastníci schválením zmieru do začiatku prvého pojednávania, vráti sa im 90 % zo všetkých zaplatených poplatkov. Ak konanie skončia strany alebo účastníci schválením zmieru po začatí prvého pojednávania, vráti sa im 50 % zo všetkých zaplatených poplatkov. § 11 ods. 7  Zákona o súdnych poplatkoch

Prax ukazuje, že mediácia je efektívna aj v prípadoch potreby zmeny rodičovskej dohody. Rodičia, ktorí v minulosti absolvovali mediáciu, spravidla preferujú tento spôsob aj pri budúcich úpravách.

S narastajúcou globalizáciou vzišla v druhej polovici minulého storočia naliehavá potreba medzinárodnej právnej úpravy a spolupráce medzi štátmi v rámci fenoménu medzinárodných únosov detí.

V tomto prípade hovoríme o únose dieťaťa vlastným rodičom (nie o vydieračskom únose). Za medzinárodný únos dieťaťa rodičom sa považuje neoprávnené premiestnenie dieťaťa do iného štátu jedným z rodičov alebo neoprávnené zadržiavanie dieťaťa jedným z rodičov v inom štáte, ako je štát obvyklého pobytu dieťaťa.

Táto problematika je definovaná najmä v haagskych dohovoroch, v nariadení Brusel IIa a v európskom dohovore o starostlivosti o dieťa. Téme bola venovaná aktívna pozornosť na pôde Rady Európy, Európskej únie, aj Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného.

Relevantné právne predpisy, medzinárodné zmluvy a dohovory

Európsky dohovor o uznávaní a výkone rozhodnutí týkajúcich sa starostlivosti o deti a o obnove starostlivosti o deti

„Haagsky“ Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí

Nariadenie Rady (ES) 1347/2000 o právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností k spoločným deťom oboch manželov

Nariadenie (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností

Haagsky dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblastiach rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa

Dohovor OSN o právach dieťaťa

Príručka osvedčených postupov

Haagska konferencia medzinárodného práva súkromného publikovala v roku 2012 Príručku osvedčených postupov podľa Haagskeho dohovoru z 25. októbra 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí vo vzťahu k mediácii týchto prípadov.

Haagsky dohovor priamo podporuje mimosúdne riešenie rodinných sporov, vrátane medzinárodných únosov detí rodičmi. Z tohto dôvodu bola spracovaná príručka, ktorá má poradný charakter.

Výhody mediácie

V príručke je vyzdvihnutá potreba vzájomnej spolupráce účastníkov rodinného sporu za účelom dosiahnutia dohody rodičov, pre zabezpečenie naplnenia práva dieťaťa na zachovaní vzťahu s oboma rodičmi, v súlade s Dohovorom OSN o právach detí.

Je zdôraznené, že súdne konanie môže vzťah medzi rodičmi zhoršiť a dieťa tým môže duševne trpieť. Samotná mediácia môže v týchto prípadoch pomôcť už v úvodnej fáze konfliktu, ešte pred možnou eskaláciou a pred začatím súdneho konania.

S ohľadom na možné poskytnutie bezplatnej právnej pomoci pre účastníkov sporu, nemožno celoplošne preukázať finančnú úsporu mediácie oproti súdnemu konaniu, aj keď je mediácia všeobecne považovaná za ekonomicky a časovo výhodnejšie riešenie. S ohľadom na výstupy z týchto typov konaní (súdne konanie a mediácia) možno ale konštatovať, že mediácia spravidla vedie k udržateľnejšiemu riešeniu.

Riziká mediácie

Pri volení formy riešenia sporu je potrebné zvážiť možné zneužitie mediácie s cieľom „naťahovania“ času, bez skutočného záujmu dosiahnuť dohodu rodičov. Potrebné je aj zhodnotenie rizík domáceho násilia a zneužívania drog a alkoholu z hľadiska okolností, ktoré môžu ovplyvniť vhodnosť prípadu vo vzťahu k mediácii.

Zároveň, s ohľadom na medzinárodný kontext a duplicitu jurisdikcii, je potrebné prihliadať na možné obmedzenie autonómie rodičov v oblasti rodinného práva. Bude teda potrebné poznať právne účinky a postupy v prípade dosiahnutia dohody rodičov, postupy pre dosiahnutie záväznosti a vykonateľnosti takejto dohody.

Mediácia musí byť chápaná ako doplnok právnych postupov, nie ako ich náhradu. Prístup k právnemu procesu musí byť zachovaný.

Časová efektivita mediácie

Mediátor má potenciál v prípade medzinárodného rodičovského únosu podchytiť spor v samotnom začiatku, resp. má potenciál predísť únosu dieťaťa.

S ohľadom na predmet sporu je potreba flexibility a rýchleho konania. Časový faktor je pri medzinárodných únosoch rozhodujúci, keďže dieťa rýchlo stráca väzby na rodiča a pôvodné prostredie.

Rodičia majú preto dostať bezodkladne všetky relevantné informácie o možnosti riešenia sporu mediáciou. S ohľadom na neistý výsledok mediácie nesmie viesť k neodôvodnenému zdržaniu návratového konania.

Spolupráca

V prípade rodičovských únosov je nevyhnutná úzka spolupráca mediátorov s ústrednými orgánmi štátu a súdmi. Na Slovensku je za ústredný orgán pre účely haagskeho dohovoru určené Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže.

Napriek tomu zostáva zachovaná požiadavka na dôverný charakter mediácie, a teda ústredné orgány, súdy, ani iné subjekty nemajú právo disponovať informáciami o obsahu mediácie, ak nie je iná dohoda účastníkov sporu, s výnimkou informácie o začatí a skončení mediácie, príp. dohodnutom časovom rámci mediácie.

Použitie viacerých právnych systémov

Vyvstáva potreba poznania právnych úprav všetkých dotknutých právnych systémov. Mediátori majú zodpovednosť za poučenie strán sporu o dôležitosti získania relevantných právnych informácií a právnej pomoci.

Samotná príručka k haagskemu dohovoru zdôrazňuje, že mediátori, vrátane tých s právnym vzdelaním, nemôžu stranám sporu poskytovať právne poradenstvo. Mediátori podporujú účastníkov sporu, aby si zabezpečili právnych zástupcov.

Kultúra a náboženstvo

Typickou črtou medzinárodnej mediácie sú rozdielne kultúrne a náboženské zázemia. Hodnotové rozdiely bývajú najťažšie prekonateľné, preto je nevyhnutná vzájomná komunikácia strán sporu a mediátora, aby bolo možné poznať ich hodnoty a očakávania.

Nevyhnutná je osobitná príprava mediátora, pre možnosť pochopenia kultúrneho a náboženského kontextu prípadu. Nie je vylúčená ani spolupráca dvoch mediátorov, ktorí napriek prípadnej blízkosti k tej ktorej kultúre, budú musieť zachovať a garantovať svoju nestrannosť a neutrálnosť.

Jazyk

Napriek tomu, že pri medzinárodných únosoch detí pôjde spravidla o predtým spolužijúcich rodičov, ktorí spolu komunikovali v určitom jazyku, v rámci mediácie je potrebné zohľadniť možný diskomfort jedného z rodičov, ktorého vlastný jazyk nie je navrhovaným jazykom mediácie.

Nie je nevyhnutné, aby mediácia bola vedená bilingválne. Je ale potrebné, aby dohodnutý jazyk alebo jazyky mediácie vyhovovali účastníkom mediácie a aby sa vo vyjadrovaní svojich postojov a záujmov cítili komfortne. Nemožno spochybniť emocionálne stresujúce okolnosti.

Lokalita

Ďalším dôležitým faktorom v rámci medzinárodných mediácii je vzdialenosť medzi účastníkmi mediácie. Pri volení lokality mediácie je potrebné zohľadniť náklady na cestovanie a ubytovanie. Zároveň ochotu rodičov cestovať na určené miesto. V neposlednom rade z pohľadu možných trestnoprávnych následkov nie je výnimočná neochota rodiča, ktorý neoprávnene dieťa premiestnil alebo zadržiava, dostaviť sa do pôvodnej krajiny na mediačné stretnutie.

Existujú teda viaceré alternatívy, akými sú tretia krajina, nepriama mediácia, mediácia vykonaná prostredníctvom diaľkovej komunikácie a ďalšie.

Hodnotenie vhodnosti mediácie

Medzi základné otázky, ktoré treba pred začatí mediácie zohľadniť sú:

• vôľa strán sporu zapojiť sa do mediácie
• prílišná polarizácia názorov
• známky násilia, alebo zneužívania alkoholu a drog
• známky značnej nerovnováhy v mediácii
• známky zneužívania dieťaťa

Na hodnotenie vhodnosti mediácie neexistuje exaktný postup a je v kompetencii mediátora.

Obsah mediácie

Predmetom mediácie je riešenie premiestnenia a zadržania dieťaťa a potreba rýchleho riešenia vzniknutej situácie. S ohľadom na časové požiadavky je potrebný časový rámec na riešenie tohto bodu.

Keďže ale spor je širší ako samotná otázka premiestnenia dieťaťa, mediácia dáva možnosť riešiť širší okruh problémov v súvislosti s rodičovskými právami a povinnosťami. Okrem otázky možnosti vrátenia alebo nevrátenia dieťaťa, je teda možné zaoberať sa aj inými dlhodobými otázkami, ktoré majú vplyv na rodičovské práva a povinnosti, vrátane osobnej starostlivosti, styku s dieťaťom, prípadne dohôd o výživnom.

Rozsah riešených otázok v mediácii je teda širší ako samotný predmet návratového konania.

Dobrovoľnosť mediácie

Aj v prípade mediácie medzinárodného únosu dieťaťa, napriek definovaným administratívnym postupom pre návratové konanie a prípadnú trestnoprávnu rovinu, je mediácia dobrovoľná a nie je možné žiadnu stranu k účasti na mediácii nútiť.

Záujem dieťaťa

Účelom mediácie je uľahčenie komunikácie medzi stranami sporu, rodičmi. Vytvorenie vhodných podmienok pre komunikácia, ktorá má viesť k zmierlivému riešeniu, ktoré by zohľadňovalo ich záujmy.

Je nevyhnutné mať ale na pamäti, že predmetom mediácie je dieťa a aj v mediácii je potrebné dbať na jeho blaho a najlepšie záujmy, a k tomuto by mala záverečná dohoda smerovať .

S ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť dieťaťa nie je vylúčená priama alebo nepriama účasť dieťaťa aj na mediačnom konaní. Vhodnosť takejto účasti je rovnako potrebné starostlivo zvážiť.

 

zdroj: https://www.hcch.net/en/publications-and-studies/details4/?pid=6475&dtid=52

V podmienkach Slovenskej republiky existujú medicínske a právne postupy na tranzíciu, resp. zmenu pohlavia osôb. Pri stanovení podmienok pre možnosť zmeny pohlavia bola ale opomenutá potreba zmeny legislatívy v prípade zosobášených osôb.

Legislatíva umožňujúca zmenu pohlavia

Zmena pohlavia prebieha komplikovanými medicínskymi postupmi v súlade so zákonom č. 576/2004 Z.z . o zdravotnej starostlivosti.

Okrem potrebnej diagnostiky vykonanej psychiatrom, endokrinologického, psychologicko-klinického a genetického vyšetrenia, je zmena pohlavia spojená s hormonálnou liečbou a s operačným odstránením reprodukčných orgánov. Tento postup nie je legislatívne priamo definovaný. Ide o štandardné lekárske postupy, pričom z pohľadu medzinárodných štandardov, resp. pohľadu pacientov sa názor na správnosť tohto postupu líši (napr. v pohľade na nevyhnutnosť chirurgického odstránenia pohlavných orgánov.)

V každom prípade, celý proces má smerovať k vystaveniu formálneho lekárskeho potvrdenia o zmene pohlavia.

Takéto potvrdenie slúži ako podklad na zmenu mena a priezviska osoby po zmene pohlavia podľa zákona č. 300/1993 Z. z. o mene a priezvisku a na zmenu rodného čísla podľa zákona č. 301/1995 Z. z. o rodnom čísle.

Po týchto úradných zmenách je rod osoby oficiálne štátom považovaný za zmenený a v ďalších právnych vzťahoch vystupuje s novým rodom. Výnimku tvoria vysvedčenia a diplomy vydané pred zmenou pohlavia, ktoré nie je možné dodatočne zmeniť.

Manželstvo osôb po zmene pohlavia

Ústava SR, ako aj zákon o rodine definuje, že manželstvo je jedinečným zväzkom muža a ženy. Nie je teda vylúčené, aby osoba po zmene pohlavia uzatvorila manželstvo, pričom v čase uzatvárania je braný do úvahy nový rod sobášiacej sa osoby. Preto môže manželstvo uzavrieť len s osobou opačného pohlavia.

Čo ale v prípade, ak tranzíciu podstupuje už zosobášená osoba. Nevyhnutným výsledkom zmeny pohlavia by bolo manželstvo osôb s rovnakým pohlavím.

Podľa dostupných informácií je v praxi táto situácia riešená podmienením zmeny pohlavia rozvodom manželstva zo strany poskytovateľov zdravotnej starostlivosti*. Tento postup nemá oporu v zákone.

„Súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.“ § 23 ods. 1 zákona o rodine

V prípade, ak vzťah manželov nie je narušený, stanovením podmienky pre možnosť zmeny pohlavia sú manželia  nútení obchádzať zákon tým spôsobom, že na súde tvrdia vážne a trvalé narušenie vzťahu a žiadajú manželstvo rozviesť.

*https://www.slovensko.sk/sk/zivotne-situacie/zivotna-situacia/_pravidla-uznavania-zmeny-pohla/

Konflikt ústavných práv

V prípade zosobášenej osoby s diagnostikovaným Transsexualizmom (F 64.0 podľa Medzinárodnej klasifikácii chorôb) dochádza teda ku konfliktu ústavných práv, a to práva na zdravotnú starostlivosť a práva na ochranu manželského zväzku.

čl. 40 Ústavy SR – Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

čl 41 Ústavy SR – Manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Tento konflikt by mal byť odstránený úpravou legislatívy, alebo bude nevyhnutne riešený v prípade, ak sa dotknutá osoba v budúcnosti obráti na Ústavný súd SR alebo jeden z medzinárodných súdov.

Podobný prípade bol riešený Súdnym dvorom Európskej únie (rozsudok C-451/16), kedy britskému občanovi nebol priznaný starobný dôchodok podľa pravidiel platných pre jeho nové pohlavie, a to z dôvodu trvajúceho manželstva, ktoré odmietol zrušiť. A to napriek skutočnosti, že legislatíva Veľkej Británie umožňovala odmietnuť vystaviť úradné potvrdenie o zmene pohlavia v čase trvania manželstva.

Napriek tomu, že súdne konanie bolo zamerané na otázku zákonnosti nepriznania starobného dôchodku, nepriznenie dôchodku vychádzalo z trvania manželstva. Súd v danom prípade konštatoval diskrimináciu.

„Osoba, ktorá zmenila pohlavie, nemôže byť nútená zrušiť manželstvo uzavreté pred touto zmenou, aby mala nárok na starobný dôchodok od dôchodkového veku osôb tohto zisteného pohlavia.“ Rosduok C-451/6)

„Vo svojom dnešnom rozsudku Súdny dvor na úvod zdôrazňuje, že v prejednávanej veci sa nemá
zaoberať otázkou, či vo všeobecnosti právne uznanie zmeny pohlavia môže byť podmienené
zrušením manželstva uzavretého pred touto zmenou pohlavia. Konštatuje však, že aj keď právne
uznávanie zmeny pohlavia a manželstvo patria do právomoci členských štátov v oblasti osobného
stavu, členské štáty musia pri výkone ich právomoci v tejto oblasti dodržiavať právo Únie, najmä
zásadu zákazu diskriminácie.“

Návrh na mimosúdne riešenie

V prípade vzniku sporu má každá dotknutá osoba (osoba žiadajúca o zmenu pohlavia, manžel, poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, a pod.) možnosť iniciovať mimosúdne konanie na základe zákona č. 420/2004 Z. z. o mediácii. Na začatie mediácie, ako dobrovoľného zmierovacieho konania, sa vyžaduje súhlas všetkých dotknutých strán.

Mediátor z pozície nezávislej a nestrannej osoby vytvára podmienky pre komunikáciu a zmierlivé riešenie vzniknutého sporu, výsledkom ktorého má byť záväzná dohoda účastníkov mediácie.

Začatie mediačného konania má pre plynutie premlčacej lehoty a zánik práva rovnaké právne účinky ako uplatnenie práva na súde. Zároveň je celé mediačné konanie viazané zákonnou mlčanlivosťou nielen pre mediátora, ale aj pre účastníkov mediácie.

Umožňuje zákon nariadiť neodkladné opatrenie v prípade nezhody rodičov ohľadom prihlásenia dieťaťa na nepovinné predprimárne vzdelávanie?

Krajský súd Bratislava (sp. zn. 26Co/25/2018) ako druhostupňový súd rozhodoval o návrhu otca o nariadení neodkladného opatrenia. To malo spočívať v náhrade písomného súhlasu matky s prihlásením dieťaťa do špecializovaného predškolského zariadenia a v uložení povinnosti matke vykonať všetky nevyhnutné úkony potrebné pre navštevovanie navrhovaného zariadenia.

Okresný súd Bratislava V (prvostuňový), ako aj Krajský súd Bratislava (odvolací), sa zhodli, že v tomto prípade neboli splnené podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia. Z pohľadu súdu nebola osvedčená dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má neodkladným opatrením poskytnúť ochrana. Nebola preukázaná najmä potreba neodkladnej úpravy pomerov maloletého, resp. že bez takejto úpravy pomerov by bol jeho život, zdravie či priaznivý vývoj vážne ohrozený alebo narušený.

Podľa súdu návrh otca prekročil rámec rozhodovania súdu o neodkladnom opatrení a vo svojej podstate išlo o návrh vo veci samej. Posúdením daného prípadu bolo zistené, že ak sa rodičia nezhodnú na zmene predškolského zariadenia, nemožno rozhodnúť neodkladným opatrením bez vykonania príslušného dokazovania.

V právomoci súdu je rozhodovať výlučne o nahradení súhlasu jedného z rodičov pri nezhode o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností. Ide o závažný zásah do tohto výkonu, ktorý si vyžaduje dokazovanie.

Uvedené súdne rozhodnutie sa vzťahuje výlučne na prejednávaný prípad a nie je vylúčené, že aj v takejto veci bude možné nariadiť neodkladné opatrenie, v prípade ak budú preukázané zákonné podmienky na vydanie takéhoto rozhodnutia.

Kedy je možné nariadiť neodkladné opatrenia vo veciach maloletých sa dočítate v príspevku Neodkladné opatrenie vo veciach maloletých detí (predbežné opatrenie).

BSM (bezpodielové spoluvlastníctvo manželov) si môžu manželia svojou dohodou zúžiť alebo rozšíriť nad zákonom určený rozsah bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Rovnako svojou dohodou môžu určiť, ktorý z manželov v akom rozsahu bude BSM spravovať, alebo že ich BSM vznikne až ku dňu zániku manželstva (§ 143a Občianskeho zákonníka).

Takúto dohodu môžu urobiť výlučne pred notárom a ich dohoda musí byť spísaná vo forme notárskej zápisnice.

Neplatnosť zúženia BSM

Možnosť modifikácie BSM nesmie zákon obchádzať, ani mu rozporovať. Preto aj využitie modifikácie BSM má byť iba v takej miere, aby de facto nevylučovalo BSM úplne.

Najvyšší súd SR (5Cdo/58/2017) sa zaoberal konkrétnym prípadom, kedy BSM bolo zúžené nasledovne: „Majetok, ktorý manželia nadobudnú v budúcnosti nebude patriť do BSM, ale bude patriť do výlučného vlastníctva toho ktorého manžela, ktorý tento nadobudne kúpou (zo svojich finančných prostriedkov), darom, alebo inou formou. Za svoje finančné prostriedky každý účastník nadobúda v budúcnosti do svojho výlučného vlastníctva, pričom aj finančné prostriedky patria do výlučného vlastníctva toho účastníka, ktorý ich nadobudol“.

Podľa názoru Najvyššieho súdu, takáto modifikácia nespĺňa zákonnú požiadavku zúženia zákonom určeného rozsahu BSM. BSM nemôže byť zúžené do takej miery, že by BSM prestalo vôbec existovať. Takáto formulácia nie je zúžením BSM, ale fakticky ide o zánik BSM, čo zákon neumožňuje urobiť dohodou manželom, a to ani s prihliadnutím na obojstrannú vôľu manželov.