Výživné na dieťa alebo hovorovo alimenty sú najčastejším druhom vyživovacej povinnosti. O potrebe plniť si vyživovaciu povinnosť nehovoríme iba pri rozvedenom manželstve alebo odlúčených rodičoch. Vyživovacia povinnosť voči dieťaťu platí všeobecne a permanentne.

Pri určovaní výšky výživného sa prihliada na schopnosti, možnosti, aj majetkové pomery rodiča, a tiež na potreby dieťaťa.

Právo dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť, vrátane výživného, vyplýva aj z článku 32 ods. 4 Listina základných práv a slobôd. Každé dieťa má právo, aby mu jeho rodič zabezpečil podmienky materiálnej aj nemateriálnej povahy v záujme toho, aby mohlo rozvíjať svoje možnosti a schopnosti. Zmyslom výživného je zabezpečenie všestranného rozvoja dieťaťa, a to po všetkých stránkach. Po stráne fyzickej, duševnej aj sociálnej.

Od kedy a do kedy treba vyživovať dieťa

Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom vyplýva priamo zo zákona, nie až od momentu rozhodnutia súdu o konkrétnej povinnosti rodiča. Právo na výživné vzniká narodením dieťaťa.

Zo zákona platí vyživovacia povinnosť do času, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť. Nie je pravdou, že dovŕšením 18. alebo 26. rokov vyživovacia povinnosť automaticky zaniká. Pri posudzovaní schopnosti schopnosti dieťaťa živiť sa samo zohráva vek iba čiastočnú úlohu. Dokonca nie vždy je rozhodujúci finančný príjem dieťaťa. Posudzuje sa najmä jeho schopnosť živiť sa.

A teda, napríklad pri osemnásť ročnom dieťati s nulovým príjmom sa bude posudzovať, či sa ešte pripravuje na výkon povolania a či má schopnosť živiť sa. Pokiaľ toto dieťa ukončilo školu a nič mu nebráni zamestnať sa a živiť sa, vyživovaciu povinnosť rodiča v takom prípade môže zaniknúť.

Na druhej strane, ak sa dieťa aj v 24 rokoch pripravuje na výkon povolania na vysokej škole na dennom štúdiu, jeho schopnosť živiť sa samostatne bude omedzená a teda bude mať právo na výživné.

Otázka doby, do kedy trvá vyživovacia povinnosť, je v zákone upravená všeobecne a minimálne, preto je vždy rozhodujúce individuálne posúdenie situácie v rodine a zároveň doterajšia rozhodovacia prax súdov v obdobných prípadoch.

Zákon o rodine neodlišuje nárok dieťaťa na výživné s ohľadom na to, či je neplnoleté alebo plnoleté. Rozhodnutie súdu, ktorým bola rodičom určená povinnosť platiť výživné na maloleté dieťa, nestráca účinky ani po nadobudnutí plnoletosti dieťaťa. Netreba preto podávať nový návrh na určenie výživného, ak podmienky pre určenie vyživovacej povinnosti stále trvajú.

Rozsah vyživovacej povinnosti rodičov

Obaja rodičia majú povinnosť prispievať na výživu svojich detí. Pri oboch sa skúmajú schopnosti, možnosti, aj majetkové pomery. Zároveň, pri určovaní výšky výživného sa prihliada na právo
dieťaťa podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

Ak teda dieťa má určité finančné potreby, bude na posúdení individuálnych schopností, možností a majetkových pomerov rodičov, v akom pomere budú na tieto potreby dieťaťa prispievať. Nepôjde teda automaticky o povinnosť prispievať na výživné rovným dielom.

Pri určovaní vyživovacej povinnosti má byť zohľadnené:

a) schopnosti rodiča – a teda jeho subjektívne schopnosti na dosiahnutie príjmu, napríklad vzdelanie, zručnosti, zdravotný stav, prax a pod.

b) možnosti rodiča – ide o objektívne kritérium, zohľadňujúce najmä aktuálny stav trhu práce alebo možnosti dosahovania zisku v konkrétnej oblasti

c) majetkové pomery rodiča – zohľadňuje sa celková majetková situácia rodiča – vlastníctvo hnuteľných a nehnuteľných vecí, cenný papierov, pohľadávok, zadĺženosť

Nevyhnutne musí byť posúdená aj odôvodnená potreba oprávnenej osoby – v tomto prípade detí. V tomto bode je okrem veku dieťaťa posudzovaný aj jeho zdravotný stav, záľuby, predpoklady na vzdelanie a ďalšie.

Spôsob plnenia vyživovacej povinnosti

Úhrada výživného v peniazoch nie je jedinou formou plnenia vyživovacej povinnosti. V prípade, ak sa rodič spolupodieľa  osobnou účasťou na starostlivosti o dieťa v rámci stretnutí s ním, je potrebné financovanie takejto aktívnej starostlivosti považovať taktiež za plnenie vyživovacej povinnosti.

Minimálna výška výživného

Existuje zákonná hranica, pod ktorú nemôže výška príspevku na výživné klesnúť. V súčasnosti je to 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa zákona o životnom minime. Preto bez ohľadu na možnosti rodičov, bez ohľadu na potreby dieťaťa a zároveň bez ohľadu na prípadnú dohodu rodičov o výške výživnom, pod túto hranicu výživné klesnúť nemôže.

Suma životného minima sa každoročne upravuje a je určené zákonom č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Zohľadňované skutočnosti pri určení rozsahu výživného

Súd pri určovaní rozsahu výživného prihliadne, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Práca a osobná starostlivosť, ktorú jeden z rodičov poskytuje dieťaťu, predstavujú materiálne hodnoty zodpovedajúce príspevku na výživu druhého z rodičov, ktorých ich poskytuje v peniazoch. Ak žijú rodičia spolu, je zohľadňované aj to, ako sa ktorý z rodičov stará o spoločnú domácnosť.

Pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti je prihliadané na zásadu úmernosti životnej úrovne dieťaťa k životnej úrovni rodičov. Rovnaká životná úroveň pritom neznamená v matematicky totožnom finančnom zabezpečení dieťaťa, a teda že by tak rodič aj dieťa mali mať totožné príjmy. Porovnanie životnej úrovne je založené na porovnaní dostupnosti uspokojovania potrieb rodiča a potrieb dieťaťa.

Prednosť výživného pred ostatnými výdavkami rodiča

Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Cieľom tohto ustanovenia zákona o rodine je plynulé zvyšovanie miery rodičovskej zodpovednosti tým, že potreby rodiča majú byť pokryté až potom, keď si rodič splní svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť voči svoju dieťaťu. Na uspokojenie svojich vlastných potrieb môže rodič použiť až zostávajúce prostriedky, po splnení vyživovacej povinnosti.

Príjmy z podnikania

Pre účely posúdenia schopností, možností a majetkových pomerov, sú podnikajúci rodičia povinní súdu preukázať príjmy z tejto činnosti, vrátane údajov spadajúcich pod obchodné alebo daňové tajomstvo, pokiaľ je to pre konanie o určení výživného potrebné.

Ak rodič tieto príjmy preukázať odmieta, súd bude vychádzať z predpokladu, že rodič dosahuje príjem vo výške 20-násobku sumy životného minima.

Neúčelné zvyšovanie nákladov

Zákon myslel aj na situácie, kedy rodičia účelovo alebo fiktívne zvyšujú svoje náklady a tým pádom chcú dosiahnuť nižšiu vyživovaciu povinnosť. Súd pri posudzovaní vyživovacej povinnosti neberie do úvahy výdavky rodiča, ktoré nie sú nevyhnutné.

Taktiež samotná skutočnosť, že rodič nemá oficiálny príjem alebo napríklad je vlastníkom obchodnej spoločnosti, z ktorej si nevypláca odmenu, nezbaví rodiča povinnosti platiť výživné. V neposlednom rade ani skutočnosť, že rodič zanechá výhodné zamestnanie, mu nemusí v konaní o určenie výživného pomôcť. Súd skúma komplexne schopnosti, možnosti a majetkové pomery, čo je značne široký rozsah, eliminujúci možnosť špekulácie.

Výživné a striedavá osobná starostlivosť

Vo väčšine prípadov v prípade striedavej starostlivosti o dieťa súd neurčuje výživné, keďže rodičia rovnomerne zabezpečujú potreby dieťaťa v pravidelných intervaloch.

Napriek tomu, majetkové pomery jedného z rodičov môžu byť niekoľkonásobne väčšie ako možnosti druhého rodiča, preto aj pri striedavke možno určiť povinnosť prispievať na výživu dieťaťa.

Iné príjmy rodiča

Ak má rodič príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu, je povinný preukázať ich súdu, predložiť podklady a sprístupniť súdu doklady potrebné na rozhodnutie.

Ak by toto rodič odmietal preukázať, zo zákona je predpoklad, že výška jeho priemerného mesačného príjmu predstavuje dvadsaťnásobok životného minima (celkove 4 204 €) a z tejto sumy by sa vychádzalo pri určovaní výšky výživného.

Aj pri podnikateľoch súd nezohľadňuje výdavky, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť alebo nie sú potrebné v takom rozsahu. Možnosti a schopnosti rodiča súd posúdi podľa predpokladaného príjmu, ako keby tieto výdavky nevynaložil. Ide najmä o prípady tzn. optimalizovaného účtovníctva, kedy nezriedka vychádza nulové daňové priznanie.

Tvorba úspor z výživného

Je zrejmé, že potreby dieťaťa sú limitované skutočnými potrebami. V prípadoch, kedy rodičia sú bonitní a ich možnosti prevyšujú aktuálne potreby dieťaťa, súd môže z výživného vyčleniť sumu aj na tvorbu úspor, ktorá bude poukazovaná na osobitný účet a na prípadné použitie týchto financií by bol potrebný súhlas súdu.

Ak napríklad dieťa má aktuálnu potrebu 500 EUR mesačne, ale možnosti rodičov sú 2000 EUR mesačne, tak súd určí sumu 1500 EUR odkladať dieťaťu na sporiaci účet.

Pre možnosť nakladať s týmito prostriedkami by aj rodičia, ako zákonní zástupcovia, potrebovali povolenie súdu.

V konaní o výživnom pre maloletých platí vyšetrovacia zásada, súd je teda pri zabezpečovaní dôkazov povinný postupovať z vlastnej iniciatívy a dôsledne zistiť skutkový stav. Ak má teda súd za preukázané, že majetkové pomery povinného rodiča to dovoľujú, za odôvodnené potreby dieťaťa možno považovať aj tvorbu úspor.

Zloženie peňažnej sumy na výživné

V prípade dôvodov hodných osobitného zreteľa, súd môže určiť povinnosť rodičovi zložiť peňažnú sumu na výživné splatné v budúcnosti. Napríklad, ak je riziko, že výživné nebude platené včas alebo vôbec. Pôjde o určité preddavky na výživné, ktoré ale nemožno použiť pred splatnosťou mesačného výživného.

Dohoda o výživnom

Vyživovacia povinnosť vzniká okamihom naplnenia zákonných predpokladov, nevzniká až okamihom určenia vyživovacej povinnosti súdom. Zákon predpokladá, že vyživovacia povinnosť bude plnená dobrovoľne alebo na základe dohody. V prípade maloletých detí dohody medzi rodičmi, v prípade plnoletých detí na základe dohody povinného rodiča a oprávneného dieťaťa.

Dohoda o výživnom je platná a záväzná, pokiaľ ale nebude schválená súdom, nebude vykonateľná.

Súd môže schváliť dohodu rodičov o výške výživného na základe návrhu, ktorého prílohou je dohoda o výživnom. Súd dohodu posudzuje z pohľadu zákonnosti a záujmu dieťaťa. V prípade schválenia má takáto dohoda silu právoplatného rozsudku.

S dosiahnutím dohody o výživnom je oprávnený rodičom pomôcť mediátor z pozície nestrannej a nezávislej osoby.

Určenie výživného súdom

Pri maloletých deťoch súd môže aj bez návrhu upraviť výšku výživného, ak rodičia spolu nežijú alebo jeden z rodičov si dobrovoľne neplní zákonnú vyživovaciu povinnosť.

Výživné na plnoleté dieťa súd upraví iba na návrh. Takéto konania už nezačína z úradnej povinnosti.

Na vyživovaciu povinnosť rodičov k deťom sa vzťahujú aj všeobecné ustanovenia k výživnému ako takému.

Zmena výšky výživného

Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh. Ak sa teda zmenia majetkové pomery, možnosti a schopnosti rodičov alebo potreby detí, je možné iniciovať nové súdne konanie alebo dohodnúť sa na zmene výživného a dohodu si dať schváliť súdom. Aj v tomto prípade môže byť mediácia prevenciou pred súdnym sporom.

Najvyšší súd (3 Cdo 91/2019) riešil otázku prípustnosti zmeny rozhodnutia o výživnom spätne pred dňom vydania rozhodnutia meniaceho výchovné pomer: „Pri rozhodovaní o výživnom v súvislosti s rozhodnutím o zmene skoršieho rozhodnutia o osobnej starostlivosti o maloleté dieťa možno rodičovi, ktorý podľa novej úpravy dieťa v osobnej starostlivosti mať nebude, uložiť povinnosť zaplatiť výživné aj spätne za čas pred vydaním (a teda aj pred právoplatnosťou) rozhodnutia meniaceho výchovné pomery, pokiaľ to odôvodňujú okolnosti zakladajúce zmenu pomerov, ku ktorým prišlo po vydaní skoršieho rozhodnutia. Zmenou pomerov je tu aj faktický stav osobnej starostlivosti druhého rodiča o dieťa nezodpovedajúci rozhodnutiu majúcemu sa zmeniť, ktorý rodič s právom osobnej starostlivosti nezvrátil.“

Návrh na mimosúdne riešenie formou mediácie

V prípade, ak spor o výživné hrozí alebo už existuje, vo väčšine prípadov sa dá urovnať dohodou. Ak druhá strana nekomunikuje alebo odmieta riešiť samotný spor, je možné jej navrhnúť mediáciu, ako spôsob mimosúdneho riešenia sporov za účasti tretej, nezávislej a nestrannej osoby – mediátora.

V prípade, ak protistrana na návrh mediácie nereaguje alebo nie je možné jej takýto návrh priamo doručiť, je možné osloviť mediátora so žiadosťou o zaslanie výzvy na mediáciu protistrane. Mediátor v takom prípade priamo oslovuje protistranu a v prípade obojstranného súhlasu s mediáciou dojedná podmienky Dohody o začatí mediácie. Ak s mediáciou nesúhlasí alebo na výzvu mediátora nereaguje, mediátor vystaví správu o pokuse o mimosúdnu dohodu.