Napriek tomu že „dlh“ a „záväzok“ sú vo svojej podstate synonymá, z pohľadu jednotlivých právnych inštitútov sú medzi „uznaním dlhu“ podľa Občianskeho zákonníka a „uznaním záväzku“ podľa Obchodného zákonníka určité rozdiely.

Uznanie dlhu a uznanie záväzku sú jednostranné právne úkony, ktoré má právo urobiť dlžník voči veriteľovi. Týmto právnym úkonom dlžník uznáva, že konkrétny dlh v konkrétnej výške v čase uznania voči veriteľovi existoval. Tým sa zvýši právne postavenie veriteľa, ktorý by v prípade nesplnenia dlhu mal zvýhodnenú pozíciu v prípadnom súdnom konaní. Zároveň sa veriteľovi predlžuje čas na uplatnenie práva na súde. Práve z tohto dôvodu sú tieto právne inštitúty povahy zabezpečovacieho prostriedku.

Uznanie dlhu je právom dlžníka

Dlžník má právo jednostranne dlh uznať, nemá zo zákona ale takúto povinnosť. Prečo by ale dlžník mal dobrovoľne svoj dlh uznávať a tak zvýhodňovať právne postavenie veriteľa?

Ide napríklad o situácie, kedy dlžník chce voči svoju veriteľovi vystupovať férovo a seriózne a napriek dočasnej neschopnosti splniť svoj záväzok, má záujem na riadnom plnení. Uznaním záväzku dáva veriteľovi záruku, že svoj dlh splní.

Zároveň tak dlžník môže urobiť v prípade, ak priamo hrozí súdny spor, strata kontraktu, odstúpenie od zmluvy a ďalšie, a dlžník potrebuje dať veriteľovi písomnú záruku, že svoj dlh splní a že veriteľ bude mať dostatočný čas na vymáhanie uznaných záväzkov.

Uznanie dlhu c/a uznanie záväzku

Uznanie dlhu upravuje § 558 Občianskeho zákonníka: „Ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.“

Uznanie záväzku upravuje § 323 Obchodného zákonníka: „Ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. Za uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3*. Uznanie záväzku má účinky aj voči ručiteľovi.“

*§ 407 ods. 2 a 3 – Platenie úrokov sa považuje za uznanie záväzku ohľadne sumy, z ktorej sa úroky platia. Ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.

Rozdiel medzi týmito dvoma právnymi inštitútmi spočíva najmä v predpoklade vedomosti dlžníka o premlčaní dlhu/záväzku. Zatiaľ čo pri uznaní dlhu sa vyžaduje, aby dlžník mal vedomosť o premlčaní dlhu, v prípade uznania záväzku je vedomosť dlžníka o premlčaní záväzku irelevantná. Ak teda niekto uzná dlh podľa občianskeho zákonníka a o premlčaní nevedel, nemá takéto uznanie právne následky.

Existencia dlhu

Pri uznaní dlhu/záväzku sa vyžaduje a predpokladá, že pôvodný dlh v čase uznania existovala. Uznanie dlhu preto nemá za následok zánik pôvodného dlhu a jeho nahradenie dlhom novým. Uznaním dlhu sa dlžník tiež nezbavuje možnosti uplatňovať v občianskom súdnom konaní námietky týkajúce sa dôvodu alebo výšky nároku veriteľa.

Ak by dlžník uznal dlh, ktorý v čase uznania neexistoval, v prípadnom súdnom konaní túto domnienku môže vyvrátiť a preukázať, že dlh v čase uznania neexistoval. Nestačí pritom ale iba strohé konštatovanie, že dlh v čase uznania neexistoval.

Dôkazné bremeno v tomto prípade znáša dlžník, ktorý musí preukázať neexistenciu pôvodného dlhu. Ak by k uznaniu dlhu nedošlo a veriteľ by sa obrátil na súd, veriteľ ako žalobca by znášal dôkazné bremeno v rámci potreby preukázania existencie dlhu.

Forma uznania dlhu

Dlh musí byť uznaný písomne. Musí v ňom byť špecifikovaný právny základ dlhu, aj výška uznaného dlhu. Tiež musí byť urobený voči konkrétne osobe – voči veriteľov.

Uznanie dlhu možno urobiť až po tom, ako dlh vznikol. Uznaním teda nevzniká nový záväzok, ani sa nemenia okolnosti vzniku dlhu.

Dlh možno uznať v čase pred splatnosťou, aj po splatnosti dlhu. Zároveň nemusí ísť výlučne o dlh peňažnej povahy.

Premlčacia doba

Pri uznaní dlhu začína plynúť nová desaťročná premlčacia doba, a to od momentu uznania dlhu. Pri uznaní záväzku podľa obchodného zákonníka je táto doba štvorročná.

Uznanie dlhu má pre veriteľa preto dve podstatné výhody:

1. uznaný dlh nemusí v súdnom konaní dokazovať (dlžník by musel preukázať neexistenciu dlhu);
2. má dostatočný čas na uplatnenie si práva na súde.

Dohoda o splátkach

Dohodu o splátkach nemožno zamieňať s uznaním dlhu. Dohoda o splátkach je dvojstranná dohoda, ktorou sa mení lehota a spôsob splatenia dlhu. Napríklad, ak je dlžník v omeškaní a je zrejmé, že nebude môcť svoj dlh splatiť včas. Veriteľa a dlžník sa môžu dohodnúť na splátkovom kalendári a úrokoch z omeškania.

Ideálne je spolu s dohodou o splátkovom kalendári spísať aj uznanie dlhu, resp. toto uznanie zahrnúť do tejto dohody. Ide o ideálnejší spôsob mimosúdneho riešenia neuhradeného dlhu, ako okamžité podanie žaloby na súd.

Riešenie sporov

V rámci danej problematiky v praxi často vznikajú spory týkajúce sa existencie dlhu, platenia alebo uznania dlhu, a i.

V prípade, ak spor hrozí alebo už existuje, vo väčšine prípadov sa dá urovnať dohodou. Uznanie dlhu je zároveň jedným z efektívnych právnych inštitútov, ako dospieť k mimosúdnej dohode veriteľa a dlžníka.

Ak druhá strana nekomunikuje alebo odmieta riešiť samotný spor, je možné jej navrhnúť mediáciu, ako spôsob mimosúdneho riešenia sporov za účasti tretej, nezávislej a nestrannej osoby – mediátora.

V prípade, ak protistrana na návrh mediácie nereaguje alebo nie je možné jej takýto návrh priamo doručiť, je možné osloviť mediátora so žiadosťou o zaslanie výzvy na mediáciu protistrane. Mediátor v takom prípade priamo oslovuje protistranu a v prípade obojstranného súhlasu s mediáciou dojedná podmienky Dohody o začatí mediácie. Ak s mediáciou nesúhlasí alebo na výzvu mediátora nereaguje, mediátor vystaví správu o pokuse o mimosúdnu dohodu.

Z rozhodovacej praxe súdov

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, 3Co 278/2016: „Inštitút uznania dlhu je samostatným zaväzovacím inštitútom; zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v dobe jeho uznania. Tým sa v spore posilňuje procesná pozícia veriteľa, pretože v ňom nemusí dokazovať vznik dlhu ani jeho trvanie v dobe, keď k uznaniu došlo. Je naopak na dlžníkovi, ktorý namieta, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo zanikol inak, aby to preukázal. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka. Pozitívne riešenie otázky, či sporová strana uniesla dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku alebo nie, nemôže byť založené na samotnom popretí skutočnosti, o ktorej existencii platí vyvrátiteľná domnienka, nakoľko akceptácia takéhoto názoru by vo svojej podstate popierala zmysel inštitútu vyvrátiteľnej domnienky. V niektorých prípadoch zákon nerobí existenciu pohľadávky podmienkou (predpokladom) právneho úkonu, ktorý sa k nej vzťahuje. Tak tomu je aj v prípade neexistencie uznaného dlhu (záväzku), ktorá nerobí právny úkon uznania dlhu (záväzku) neplatným, nakoľko v dôsledku konštrukcie vyvrátiteľnej právnej domnienky spočíva dôkazné bremeno ohľadom neexistencie dlhu na dlžníkovi. V opačnom prípade, teda ak by platilo, že nemožno platne uznať nedlh, by účinky uznania dlhu vôbec nenastali (vrátane uplatnenia vyvrátiteľnej právnej domnienky), čo by znamenalo, že dôkazné bremeno ohľadom neexistencie dlhu by nikdy neniesol dlžník, naopak veriteľ by musel vždy, dovolávajúc sa uznania dlhu, preukazovať existenciu uznaného dlhu ako podmienku platnosti uznania dlhu a teda aj ako predpoklad k uplatneniu jeho účinkov.“

Rozsudok Krajského súd v Prešove, 5Co 2/2018: „Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený, čo do dôvodu a výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal vedel o jeho premlčaní. Odvolací súd vyslovuje názor, že samotné uznanie dlhu a vedomosť dlžníka o jeho premlčaní, má mať priamu textovú súvislosť v listine o uznaní dlhu, aby nemohli vzniknúť žiadne pochybnosti o tejto vedomosti.“