Rozdiel medzi mediáciou a arbitrážou (rozhodcovským konaním)

arbitráž

V príspevku stručne a v prehľadnej forme prinášame rozdiel medzi mediačným konaním a rozhodcovským konaním, inak známym ako arbitráž. Základný rozdiel je potrebné poznať z dôvodu, že mediátorom sú častokrát vyčítané menšie právomoci, ako strany sporu predpokladali. Uvedené je mnohokrát spôsobené nesprávnym výberom (ale nesprávnou kombináciou) alternatívneho spôsobu riešenia sporu.

Mediácia

Mediačné konanie upravuje zákon č. 420/2004 Z. z. o mediácii. Ide o neformálne konanie, ktoré je vedené nezávislou a nestrannou osobou – mediátorom, a má za cieľ vytvoriť stranám sporu vhodné podmienky pre komunikáciu a zmierlivé riešenie, ktoré zohľadňuje ich záujmy. V praktickom význame ide o asistované vyjednávanie podmienok zmieru za aktívnej účasti mediátora.

Základným predpokladom začatia mediácie je vôľa strán sporu začať mediačné konanie a následná vôľa strán sporu vyriešiť konkrétny spor spôsobom dohodnutým na mediácii. Vychádzajúc z uvedeného princípu, dosiahnutie záverečnej dohody nemožno mediátorom garantovať.

Mediáciou možno riešiť všetky spory, ktoré vznikajú z občianskoprávnych vzťahov, rodinnoprávnych vzťahov, obchodných záväzkových vzťahov a pracovnoprávnych vzťahov, vrátane sporov cezhraničných. Vo všeobecnosti teda možno povedať, že mediácia, ktorej výsledkom je písomná dohoda – zmier medzi stranami sporu, môže byť vedená pri všetkých vzťahoch, s ktorými legislatíva nevylučuje stranám sporu voľne nakladať. Touto formou nemožno riešiť napríklad uzavretie manželstva, osvojenie dieťaťa alebo uloženie trestu za trestný čin.

Rozhodcovské konanie

Rozhodcovské konanie upravuje zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, na ktorom môžu byť riešené všetky spory týkajúce sa právnych vzťahov, ohľadom ktorých možno uzatvoriť dohodu o urovnaní, vrátane sporov o určení, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je.

Rozhodca nemôže rozhodovať spory o vzniku, zmene alebo zániku vlastníckeho práva a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, o osobnom stave, súvisiace s núteným výkonom rozhodnutia a spory, ktoré vznikajú v priebehu konkurzného a reštrukturalizačného konania.

Základným predpokladom arbitráže je, že sa strany sporu dohodnú, že zveria kompetenciu rozhodnúť ich spor rozhodcovskému súdu, resp. určenému rozhodcovi.

Rozdiel medzi arbitrážou a mediáciou

Obe formy riešenia sporov možno radiť pod formy alternatívneho riešenia sporov, a teda pod sústavu mimo štátneho súdneho systému. Tak rozhodca, ako aj mediátor, nemajú prenesenú výkonnú štátnu moc. Ide o súkromné podnikateľské subjekty.

Zatiaľ čo na začatie súdneho konania (na štátnom súde) sa nevyžaduje obojstranná vôľa strán sporu – postačuje žaloba jednej zo strán (druhá strana sporu je zapojená nedobrovoľne), na rozhodcovské aj mediačné konanie sa vyžaduje vôľa všetkých strán sporu.

Základným rozdielom medzi mediáciou a arbitrážou je, že dohodou strán sporu o predložení veci na rozhodnutie rozhodcovi sa strany sporu vzdávajú možnosti ovplyvniť výsledné rozhodnutie a budú sa musieť podvoliť rozhodnutiu rozhodcu. Takéto rozhodnutie sa stáva záväzným a vykonateľným bez ohľadu na to, či sa strany sporu s konečným rozhodnutím stotožňujú alebo nie.

Naproti tomu, dohodou o začatí mediácie sa strany sporu nevzdávajú práva ovplyvniť výsledok mediácie. Zverujú právomoc mediátorovi viesť mediačné konanie, ktoré má strany sporu doviesť ku konsenzu, prípadne aspoň ku kompromisu. Napriek tomu, že v závislosti od dojednaných podmienok vedenia mediácie má mediátor v určitej forme právo vysloviť svoj subjektívny názor alebo navrhnúť možnosti riešenia sporu, nemá právo strany sporu nútiť ním navrhované riešenie prijať, ani spor autoritatívne rozhodnúť.

V skratke možno definovať, že pri rozhodcovskom konaní sa strany sporu vzdávajú práva ovplyvniť proces aj výsledné rozhodnutie, zatiaľ čo pri mediácii strany sporu spolurozhodujú o procese mediácie, a zároveň majú plne v rukách výsledok mediácie. Minimálne v rovine autonómie ich rozhodnutia o pristúpení alebo nepristúpení k vyjednaným podmienkam riešenia sporu.

Rozdiel medzi týmito dvoma inštitútmi sa prejavuje v účele konaní. Mediačné konanie je zamerané na záujmy strán sporu a hľadanie obojstranne prijateľného riešenia, zatiaľ čo rozhodcovské konanie je zamerané na právne posúdenie sporu. Rozhodcovské konanie garantuje výsledné rozhodnutie, mediačné konanie takúto garanciu neposkytuje.

Príkladom môže byť dodávateľsko-odberateľský vzťah a neuhradené faktúry. Zatiaľ čo účelom rozhodcovského konanie je posúdenie, ktorá strana sporu je v práve a vydanie rozhodnutia o povinnosti uhradiť dlh v určenej lehote, pri mediačnom konaní sú zohľadňované aj osobitné skutočnosti, ako vôľa dlh splatiť, finančné a časové možnosti splatenia dlhu, možnosti novácie záväzku a ďalšie. A na základe týchto okolností je dojednaná výsledná a realizovateľná dohoda.

Čo sa týka účinnosti rozhodcovského rozsudku – takéto rozhodnutie je záväzné a vykonateľné, tzn. môže slúžiť ako exekučný titul. Mediačná dohoda – dohoda, ktorá je výsledkom mediácie, s ohľadom na autonómiu strán sporu, môže byť spísaná vo forme (obyčajnej) záväznej dohody alebo vo forme notárskej zápisnice, kedy aj mediačná dohoda má formu exekučného titulu. Rovnako je to v prípade, ak je mediačná dohoda predložená súdu alebo rozhodcovskému súdu na schválenie zmieru. Vtedy sa mediačná dohoda stáva súčasťou rozsudku, ktorým je schválený zmier.

Kombinácia mediácie a rozhodcovského konania

S ohľadom na zmluvnú voľnosť strán sporu nie je vylúčená ani kombinácia mediačného a rozhodcovského konania. Strany sporu sa môžu záväzne dohodnúť, že sa spor pokúsia vyriešiť mediáciou a pokiaľ mediačné konanie nebude úspešné, predložia spor na rozhodnutie rozhodcovskému súdu. Je pritom vylúčené, aby v totožnej veci vystupovala ako mediátor a rozhodca totožná osoba. Prípustné sú aj ďalšie dojednania, ktoré neodporujú zákonu.

Návrh na mimosúdne riešenie

Každá fyzická aj právnická osoba má právo iniciovať mimosúdne konanie na základe zákona č. 420/2004 Z. z. o mediácii. Na začatie mediácie, ako dobrovoľného zmierovacieho konania, sa vyžaduje súhlas všetkých dotknutých strán.

Mediátor z pozície nezávislej a nestrannej osoby vytvára podmienky pre komunikáciu a zmierlivé riešenie vzniknutého sporu, výsledkom ktorého má byť záväzná dohoda účastníkov mediácie.

Začatie mediačného konania má pre plynutie premlčacej lehoty a zánik práva rovnaké právne účinky ako uplatnenie práva na súde. Zároveň je celé mediačné konanie viazané zákonnou mlčanlivosťou nielen pre mediátora, ale aj pre účastníkov mediácie.