V roku 2002 bol prijatý zákon č. 282/2002 Z.  z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov. Ten okrem samotnej evidencie psov, povinností majiteľov psov, spôsobu vodenia psov, upravuje aj prípady pohryzenia psom, pri ktorom je napadnutá osoba alebo iné zviera.

Vodenie psa

Vodiť psa mimo chovného priestoru alebo zariadenia na chov môže len osoba, ktorá je fyzicky a psychicky spôsobilá a schopná ho ovládať v každej situácii, pričom je povinná predchádzať tomu, aby pes útočil alebo iným spôsobom ohrozoval človeka alebo zvieratá, a zabraňovať vzniku škôd na majetku, prírode a životnom prostredí, ktoré by pes mohol spôsobiť.[1]

Nebezpečný pes z dôvodu uhryznutia

Zákon definuje nebezpečného psa ako psa, ktorý pohrýzol alebo poranil človeka bez toho, aby bol napadnutý alebo vyprovokovaný, ak sa nepoužil v nutnej obrane alebo krajnej núdzi.

Ide teda o situáciu, kedy došlo k útoku psa bez zjavnej príčiny, kedy by sa pes bránil alebo keby bol účelovo vyprovokovaný. Zároveň, nepôjde o nebezpečné psa, pokiaľ bol pes použitý ako prostriedok obrany. Napríklad pri lúpeži, kedy by bol použitý majiteľom ako prostriedok obrany a pes by lupiča pohrýzol.

Trestný zákon – okolnosti vylučujúce protiprávnosť

§ 24 Krajná núdza (1) Čin inak trestný, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom, nie je trestným činom. (2) Nejde o krajnú núdzu, ak bolo možné nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom za daných okolností odvrátiť inak alebo ak spôsobený následok je zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Rovnako nejde o krajnú núdzu, ak ten, komu nebezpečenstvo priamo hrozilo, bol podľa všeobecne záväzného právneho predpisu povinný ho znášať.

§ 25 Nutná obrana (1) Čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom. (2) Nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu. (3) Ten, kto odvracia útok spôsobom uvedeným v odseku 2, nebude trestne zodpovedný, ak konal v silnom rozrušení spôsobenom útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia. (4) Ak sa niekto vzhľadom na okolnosti prípadu mylne domnieva, že útok hrozí, nevylučuje to trestnú zodpovednosť za čin spáchaný z nedbanlivosti, ak omyl spočíva v nedbanlivosti.

Evidencia psov

Evidenciu psov vedie obec, kde je pes držaný viac ako 90 dní. Do evidencie sa, okrem iného, zapisuje aj skutočnosť, že pes pohrýzol človeka bez toho, aby bol sám napadnutý alebo vyprovokovaný, ak sa nepoužil v nutnej obrane alebo krajnej núdzi. Toto je potrebné urobiť do 30 dní od incidentu.

Nebezpečný pes musí mať na verejnom priestranstve vždy nasadený náhubok a takéhoto psa môže viesť iba osoba plne spôsobilá na právne úkony.

Priestupky pri uhryznutí psom

Podľa zákona je zodpovedný držiteľ psa (vlastník), ak neohlási skutočnosť, že pes pohrýzol človeka. Zároveň sa priestupku dopustí aj osoba, ktorá psa vedie, a ktorá nezabráni útoku psa na človeka alebo zviera alebo nezabráni inému spôsobu ich ohrozovania psom. Taktiež v prípade, ak napadnutie príslušným spôsobom nie je ohlásené obci.

Za tieto priestupky môže obec, obecná polícia alebo orgán Policajného zboru uložiť pokutu do výšky 165 EUR.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú uhryznutím

Od priestupkového konania za porušenia povinností stanovených zákonom č. 282/2002 Z. z. je potrebné odlíšiť jednak občianskoprávnu zodpovednosť poškodenej osobe a zároveň možnú trestnoprávnu zodpovednosť držiteľa psa, resp. toho, kto psa viedol.  Uhradením pokuty za pohryzenie sa preto pre majiteľ a vec nemusí končiť.

Občiansky zákonník stanovuje všeobecnú zodpovednosť za škodu v ustanovení § 420 „Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti“. V tomto prípade povinností týkajúcich sa vodenia psa. Prípadne všeobecnej preventívnej povinnosti podľa ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka: „Každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.“ Ide najmä o situácie, kedy pes vybehne z nezabezpečeného priestoru, a teda nie je priamo vedený osobou.

Zodpovedná osoba zodpovedá za škodu, ktorá vznikla v súvislosti s veterinárnym ošetrením, poškodením šatstva, ujmou na zdraví osoby, vrátane odškodnenia za bolesť a sťažené spoločenské uplatnenie. Nie je vylúčená ani náhrada straty na zárobku, ktorá môže nastať v priamej súvislosti s udalosťou.

V extrémnom prípade je otázna aj iná ujma poškodeného v súvislosti so zásahom do jeho osobnostných práv.

Trestná zodpovednosť

Treťou rovinou je rovina trestnoprávna, kde prichádza do úvahy najmä trestný čin ublíženia na zdraví. Častou podmienkou zodpovedných osôb za spôsobenú škodu je, že poškodený sa vzdá práva podať trestné oznámenie. Takáto zmluvná podmienka nie je účinná z dôvodu, že trestnoprávna zodpovednosť páchateľa je zodpovednosť voči štátu, nie voči poškodenému. Zároveň, trestné konanie môže (by mal) začať z úradnej povinnosti sám orgán činný v trestnom konaní. Začatie trestného stíhania nie je preto priamo závislé od aktivity alebo vôle poškodeného.

Na druhej strane, ak poškodený nebude trvať na trestnom stíhaní, s najväčšou pravdepodobnosťou sa orgány činné v trestnom konaní o takomto skutku nedozvedia, a teda ani nebudú môcť začínať trestné konanie.

Mimosúdna dohoda a mediácia

Mimosúdna dohoda medzi zodpovednou osobou (držiteľom psa alebo osobou, ktorá psa viedla) a poškodeným (ten, komu bolo ublížené na zdraví alebo majetku, vrátane psa), je možná a vhodná. Takáto dohoda je možná bezprostredne po incidente, pričom sa nevyžaduje ani písomná forma.

Písomná forma sa ale jednoznačne odporúča, keďže v budúcnosti môže byť problematická otázka dokazovania obsahu dohody. Zároveň treba mať na pamäti, že v čase uzavierania mimosúdnej dohody nemusí byť ešte zrejmá celková škoda a iná ujma.

Nie je vylúčená dohoda o náhrade škody aj dodatočne, prípadne až po začatom súdnom konaní vo veci samej. Takéto súdne konanie je možné ukončiť súdnym zmierom, pričom súdom schválený zmier má silu právoplatného rozsudku.

Mediácia v prípadoch náhrady škody spôsobenej uhryznutím psom je vhodná nielen v prípadoch, kedy sa poškodený a vinník nechcú alebo  nevedia dohodnúť a potrebujú v rámci snahy o dosiahnutie dohody nezávislú a nestrannú osobu – mediátora. Mediácia je v týchto prípadoch vhodná aj z dôvodu,  že obsah mediačného konania je chránený zákonnou mlčanlivosťou nielen pre mediátora, ale aj pre zúčastnené osoby, pričom mlčanlivosť je možné dohodnúť aj pre výslednú mediačnú dohodu o náhrade škody.

V neposlednom rade mediácia prináša prerušenie plynutia premlčacích lehôt, a teda zúčastnené osoby majú dostatok času prejednať svoju vec bez rizika, že stratia právo požiadať o rozhodnutie vo veci súd.

V prípade, ak spor hrozí alebo už existuje, vo väčšine prípadov sa dá urovnať dohodou. Ak druhá strana nekomunikuje alebo odmieta riešiť samotný spor, je možné jej navrhnúť mediáciu, ako spôsob mimosúdneho riešenia sporov za účasti tretej, nezávislej a nestrannej osoby – mediátora.

V prípade, ak protistrana na návrh mediácie nereaguje alebo nie je možné jej takýto návrh priamo doručiť, je možné osloviť mediátora so žiadosťou o zaslanie výzvy na mediáciu protistrane. Mediátor v takom prípade priamo oslovuje protistranu a v prípade obojstranného súhlasu s mediáciou dojedná podmienky Dohody o začatí mediácie. Ak s mediáciou nesúhlasí alebo na výzvu mediátora nereaguje, mediátor vystaví správu o pokuse o mimosúdnu dohodu.

[1] § 4 ods. 1 zákona č. 282/2002 Z. z.