Rozdelenie dedičstva a s tým súvisiace spory

dedicstvo

Dedičské spory vznikajú častokrát ešte pred samotným úmrtím blízkej osoby a môžu sa ťahať dlhé roky po tom, čo poručiteľ zomrel (zákon nazýva poručiteľom toho, kto zomrel a koho majetok sa prejednáva na dedičskom konaní).

 

Spravidla sa dedí na základe zákonných podmienok, kde zákon hovorí kto a koľko zdedí. Pred zákonom má ale prednosť závet alebo listina o vydedení, ktoré by poručiteľ za života spísal. Napríklad pri narušení súrodeneckých vzťahov (napríklad z dôvodu potreby doopatrovať rodičov a finančne im prispievať), vznikajú situácie, kedy za nejasných okolností dochádza k prevodom majetku už za života na niektoré z detí, prípadne sa po smrti poručiteľa objaví listina s poslednou vôľou alebo vydedením, ktorých obsah sa nemusí zhodovať či už s realitou alebo s predstavou ukrátených dedičov.

 

Spory o budúce dedičstvo preto môžu vznikať ešte za života poručiteľa, pričom takéto spory môžu mať až fatálne následky na zdravie opatrovaného rodiča. Už v prípade náznakov takýchto sporov možno osloviť mediátora, ktorý ako nezávislá a nestranná osoba sprostredkuje komunikáciu nielen medzi rozhádanými deťmi, ale v prípade potreby zabezpečí aj rovnocennú účasť rodiča na tomto dialógu.

 

Spory o dedičstvo najčastejšie vznikajú po smrti poručiteľa, kedy opadáva aj posledná snaha o zdržanlivosť a začína sa tvrdé vyjednávanie o majetok.

Čo môže byť v konaní o dedičstvo sporné

 

čo do dedičstva patrí – v prípade, ak bol poručiteľ zosobášený, prvým krokom po smrti je vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V ďalšom rade sú to sporné situácie, ktoré veci, práva, peniaze, ale aj záväzky a dlhy, patrili poručiteľovi a ktoré nie;

 

hodnota majetku – rozdelenie majetku je prioritne na dohode dedičov. Ak v závete poručiteľ neurčil ktoré konkrétne veci majú ktorému dedičovi pripadnúť (napríklad hodnotné zbierky zanechal konkrétnym dedičom, ktorý k nim majú vzťah), dedičia si majetok medzi sebou podelia alebo sa dohodnú, že jeden dedič vyplatí druhého. Spornou môže byť určenie hodnoty majetku;

 

spôsob rozdelenia – sporným býva aj spôsob rozdelenia majetku, kedy napríklad o jednu konkrétnu vec majú záujem viacerí dedičia kvôli citovému vzťahu;

 

spochybnenie právnych úkonov poručiteľa – nezriedka sa stáva, že v rámci dedičského konania sú napadnuté nielen závet alebo vydedenie, ale aj zmluvy o prevode majetku (darovacia, kúpna, a i.), ktorými poručiteľ už za života previedol svoj majetok, čím znížil hodnotu dedičstva. Prípadný súdny spor môže oddialiť výsledok dedičského konania o celé roky;

 

okruh dedičov – v dedičskom konaní sa stáva, že dedičia spochybňujú dedičské právo jedného z prizvaných dedičov alebo že sa niekto cíti byť dedičom, aj keď zo strany súdneho komisára k dedeniu prizvaný nebol.

 

Možnosti notára pri riešení sporov

 

Notári, ktorí sú súdom poverení na prejednanie dedičstva, nemajú zo zákona právomoc riešiť dedičské spory. Každý spor, ktorý by bránil formálne pokračovať v dedičskom konaní, môže samotné dedenie nepriaznivo ovplyvniť.

 

V prípade sporu týkajúceho sa dedičstva majú všetky strany právo obrátiť sa na advokáta, ktorý bude hájiť ich záujmy a práva a v neposlednom rade obrátiť sa na súd, ktorý spor autoritatívne rozhodne.

 

Dedičia sa môžu obrátiť sa aj na mediátora, ktorý vytvorí dedičom vhodné podmienky pre komunikáciu a zmierlivé riešenie. Mediátori vykonávajú svoju činnosť podľa zákona č. 420/2004 Z. z. o mediácii a sú registrovaní Ministerstvom spravodlivosti SR. Napriek tomu, že mediátor nemá zo zákona právomoc autoritatívne spor rozhodnúť, efektívna komunikácia vedúca ku konštruktívnym návrhom riešení vo väčšine prípadov napomôže ku konečnému (prípadne aspoň čiastkovému ) riešeniu.

 

Je potrebné mať na pamäti, že notár je v jedinečnom postavení ako úradná osoba poverená súdom na prejednanie dedičstva. V prípade, ak sa dedičia u notára nevedia dohodnúť a nechcú sa s vecou obracať na súd (z časového a finančného hľadiska), majú možnosť využiť mediačné služby. Mediačná dohoda (dohoda, ktorá je výsledkom mediácie) v takom prípade musí prejsť schválením v rámci dedičského konania. Mediátor teda nevykonáva prenesený výkon štátnej správy v rámci dedičských konaní, tak ako je to u notárov.

 

Kedy je vhodný mediátor a kedy advokát

 

Základným rozdielom medzi mediátorom a advokátom je, že zatiaľ čo mediátor vytvára vhodné podmienky pre komunikáciu a zmier všetkým účastníkom sporu (dedičom), advokát presadzuje právea a záujmy jedného z dedičov – svojho klienta. Napriek tomu, že advokát môže zastupovať aj viacerých dedičov (napr. jednu skupinu dedičov proti druhej), vždy je viazaný pokynmi svojho klienta a nemôže ísť proti jeho záujmu.

 

Úloha mediátora je odlišná – nemá presadzovať individuálne záujmy jednotlivých dedičov, ani právne zhodnotiť stav, ale má vytvárať podmienky, ktoré budú viesť k mimosúdnej dohode o dedičstve. A zároveň treba mať na pamäti, že mediátor môže do konania vstúpiť iba so súhlasom všetkých zúčastnených. Advokáta si môžeme prizvať aj proti vôli druhej strany.

 

Návrh na mimosúdne riešenie sporu formou mediácie

 

V prípade, ak spor hrozí alebo už existuje, vo väčšine prípadov sa dá urovnať dohodou. Ak druhá strana nekomunikuje alebo odmieta riešiť samotný spor, je možné jej navrhnúť mediáciu, ako spôsob mimosúdneho riešenia sporov za účasti tretej, nezávislej a nestrannej osoby – mediátora.

 

V prípade, ak protistrana na návrh mediácie nereaguje alebo nie je možné jej takýto návrh priamo doručiť, je možné osloviť mediátora so žiadosťou o zaslanie výzvy na mediáciu protistrane. Mediátor v takom prípade priamo oslovuje protistranu a v prípade obojstranného súhlasu s mediáciou dojedná podmienky Dohody o začatí mediácie. Ak s mediáciou nesúhlasí alebo na výzvu mediátora nereaguje, mediátor vystaví správu o pokuse o mimosúdnu dohodu.